Pondelok- začiatok týždňa a peňaženka ešte zaváňa čerstvým vreckovým. Týždeň na intráku vie byť pekne zdĺhavý,najmä keď chýba finančná istota. Ešteže existujú kreditky. Horšie to je ,keď sa aj posledná nádej rozplynie ako domček z karát.Že domček.Prinajmenšom mrakodrap...
Na telesnej si vždy šatňu zamykáme. Nikomu by ani vo sne nenapadlo, že aj zamknuté dvere môžu čeliť nepriateľovi. Počas hodiny sme nasadené v plnom prúde celý čas a na odskok do šatne nikto ani len nepomyslí...A tak má pomyselný zlodej svoj revír voľný na krásnu hodinu a pol...
Včera ma postretla nechutná skúsenosť. Po telesnej sme zistili, že zámok nedokázal čeliť túžbe po cudzom- dvere vylomené a naše veci nikde...Mobily,peniaze,mp3-ky,doklady...všetko...naše identity sa podeli aj so smradom páchateľa.Fuj...
Polícia sa dostavila po takmer hodine....Dostali sme zdrba, že sme napadli miesto činu(ako sme si nemohli všimnúť vylomený zámok???ad-100ročné dvere...)...Páni v zelenom sa okolo „miesta činu“ motkali viac-menej zúfalo...“Odtlačky vidíš niekde???Niééé....to netreba...“(ehm...).Páni policajti spravili dve krásne fotky vylomeného zámku,silou mocou nás odhovárali od spísania hlásenia- veď aj tak nám to nepomôže...Keď sme sa nedali, ani autom nás na stanicu nevzali..pekne pešo...za trest...Nasledovalo spísanie škody, podpora, že sa aj tak nič nenájde takže sme tu zbytočne...a výpoveď som pánovi podpraporčíkovi diktovala sama...akosi nedokázal stmeliť udalosti do kultúrnej vety...Celkom pobavená no najmä zničená,ubolená,utrápená a znechutená odchádzam na intrák...túžobne hľadiac do košov,či sa tam neblisne ružová peňaženka aj s kúskami mojho ja...márne...veď páni policajti nám predsa jasne povedali, že nemáme šancu...
