Tak zbieram podpisy

Dnes ráno vysvietilo slniečko a dávalo tušiť, že bude pekný deň. Vzala som dcéru do školy a vybrala sa na rannú "obchôdzku". Čo na začiatku vyzeralo ako tvrdá práca, zmenilo sa na príjemné chvíle strávené s rozhovormi s ľuďmi, medzi ktorými žijem.Navštívila som medzi inými aj bývalú pani učiteľku. Má 80 rokov a žije sama. Nikam nechodí, nohy jej už dobre neslúžia. Práve lúpala fazuľu v malej kuchynke.Pamätám sa na ňu, ako na čipernú, vždy upravenú, krásnu ženu. Hľadala som v jej zvráskavenej tvári tvár, ktorú som poznala ako dieťa.Pozorne si ma vypočula, usmiala sa a opeknela. Bohatstvo, tá vám mala každú vrásku na tom správnom mieste!Spýtala sa, kto sa ešte uchádza o priazeň ľudí. Povedala som jej najnovšie "správy z dediny". Nato mi začala rozprávať. Jeden príbeh nasledoval za druhým. Nepýtala sa na môj názor, nečakala na reakciu. Len spomínala.Moja netrpezlivosť opadla, sadla som si oproti nej a počúvala. V každom jednom človeku, ktorého vo svojich príbehoch spomenula, našla niečo pekné a milé. Nevedela som odtrhnúť oči od jej usmievajúcej sa tváre. Pochopila som, že starnúť sa dá aj pekne. Ono stačí pekne žiť.