Ako prispievam a neprichádzam o spodné prádlo

Nevyrušila nás ani tak samotná prítomnosť žobrákov, na tú som si chtiac-nechtiac zvykla asi po týždňovom cestovaní metrom. Nastúpia, slušne sa pozdravia, na svojich pojazdných magnetofónoch na kolieskach stlačia „play“, pridajú živý spev a od tohto momentu už celým vozňom (aj Vašim zvukovým ústrojenstvom) otriasajú nielen zvuky koľají, ale aj tóny, viac či menej známych, tanečných hitov. Nezdá sa Vám kombinácia žobráci a magnetofón? Ale keby ste ten magnetofón videli …zvyčajne je pozliepaný z desiatok rôznych súčiastok, až sa zakaždým čudujem, že ako im to vôbec môže vôbec hrať. Nuž, ale hlad je hlad (alebo smäd je smäd?), a tak zmontujú aj nezmontovateľné.Keď dohrajú svoje nacvičené číslo, ktoré zvyčajne pozostáva z jednej až dvoch piesní, jeden z nich začne chodiť s plastovým pohárikom v ruke od cestujúceho k cestujúcemu a čaká, či mu niečo vhodia. Keď už všetkých obíde, bez ohľadu na výšku vyzbieraného honoráru, pokojne vystúpia na najbližšej zastávke a so svojim „predstavením“ putujú ďalej.Keď hudba doznela, dostavila sa úľava pre naše uši a ja som si rukou siahla do vrecka a snažila sa nájsť nejaké drobné. V tom však môj kamarát spozornel a začal ma potichu ubezpečovať, že príspevok naozaj nie je povinný. Začala som sa smiať, pre žobrákov vytiahla 0.35€ a pre kamaráta začala vyťahovať argumenty na moje konanie. Nie som človek, ktorý sa zľutuje nad každým žobrákom, veď to by človek v dnešnej dobe prišiel i o spodné prádlo…Ale už počas jedného z úplne prvých „metro-žobráckych“ predstavení, ktoré ma počas môjho cestovania zastihli, uvedomila som si obrovský rozdiel medzi žobrákmi na Slovensku a parížskymi „metro-žobrákmi“.Veľmi ma zaujalo, že parížski žobráci sú zrejme „uvedomelejší“ sveta v ktorom žijú, sveta v ktorom dnes nikto nič nedostane zadarmo. Samozrejme, aj tu sa nájdu výnimky, stretávam nemálo „klasických“ žobrákov, ktorí pýtajú peniaze iba za odrecitovanie svojho tragického životného príbehu. Takí však u mňa nemajú veľkú šancu. Ale ak sa žobrák hudbou a spevom snaží cestu spríjemniť (hoci nájsť v Paríži cestujúceho, ktorý by si vychutnával ich vystúpenia je asi nemožné), prečo ho predsalen neoceniť aspoň drobnými mincami ?Neviem čo robia s vyzbieranými peniazmi, resp. radšej ani vedieť nechcem. Páči sa mi žiť v ilúzii, ale zato s dobrým pocitom, že som tých pár drobných darovala niekomu, kto si ich zaslúžil, keď už ničím iným, tak aspoň svojou snahou. A čo ma teší ešte viac - ani raz sa mi nestalo, žeby som bola jediná cestujúca čo im prispela.