Študentka masmediálnej komunikácie, žijúca striedavo na Slovensku a vo Francúzsku. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V sobotu ráno som sa vybrala povybavovať veci, na ktoré mi už v piatok nezostal čas. Zavolala som aj kamaráta, či sa nechce náhodou pridať, keďže som vôbec nemala chuť byť sama. K mojej radosti nemal nič lepšie na pláne a tak súhlasil. Stretli sme sa na zastávke, nastúpili do metra a kecali…Po chvíli nás z celkom zaujímavého rozhovoru vytrhol príchod hlučných parížskych žobrákov...
Dnes ráno mi pri kontrole diára zamrzol pohľad. Dívajúc sa na môj „To-do-list“, ostala som v nemom úžase. „Uff, mám čo robiť“, pomyslela som si, cítiac obrovskú chuť niečo z neho vyškrtnúť, a tešiť sa tak aspoň z jednej splnenej úlohy. Napriek mojej túžbe sa mi to nepodarilo, až do chvíle, kým ...
Naša nová „spolublogérka“, Mária Zaicová, začala svoj prvý blog pozdravom pre všetkých, ktorí objavili túto formu exhibície. Jej úvod nechcem a ani nebudem v žiadnom prípade kritizovať, práve naopak. Spolu s dnešným, veľmi zaujímavým rozhovorom s mojou priateľkou, ma inšpiroval (okrem iného aj k napísaniu tohto článku). SME tu, SME exhibicionisti ?
Pri osobnej komunikácii vnímame dôležité signály cez reč tela, tempo reči, intenzitu hlasu a intonáciu, čo je v konečnom dôsledku viac, ako vyjadríme samotnými slovami. Aj experti na komunikáciu sa prikláňajú k názoru, že najdôležitejšie v komunikácii je “počuť, čo nie je povedané”. V emaili sa nám tieto mimojazykové prvky strácajú.
Je nás tu veľa. Myslím nás, ktorí uverejňujeme svoje články na http://blog.sme.sk z cudziny. Kvalitu a úspešnosť príspevkov zahraničných blogerov dokazujú okrem vysokej čítanosti aj veľmi zaujímavé diskusie k článkom. Nechcem však teraz chváliť túto ich spoločnú črtu (ktorá je samozrejme celkom náhodná). Zaujalo ma niečo celkom iné ...
Pred pár dňami sme s mojou maminou mali opäť jeden príjemný večer. Vždy keď sa doma zídeme, v príjemnej atmosfére si veselo „štebotáme“ o všetkom čím v živote prechádzame, teda o veciach milých i menej milých. Tentokrát sme spoločne spomínali na obdobie keď som bola jej malou dcérkou (hoci mamina ani nemusela spomínať, keďže ma tak vníma dodnes). Mamka sa ma spýtala, či si ešte pamätám slovnú „hru“, ktorú so mnou hrávala a, ktorá, ako sa nakoniec ukázalo, hrou vôbec nebola. A tak sme začali spolu premýšľať, ako to vlastne bolo ...
