Dnes som si kúpila knihu

Nikdy ma Filan nejak extra nenadchýnal a neprejavovala som záujem o jeho tvorbu. Iba tá jejho pieseň,
či čo to je- Túlavý psík, ma chytila za srdce. Bolo mi ľúto toho psíka. Zaujal ma príspevok v jednej diskusii k môjmu článku, tak som sa teda rozhodla, že Wewerku preštudujem.

Zatiaľ som skončila 18stu kapitolu. Zo začiatku som mala z tej hlavnej hrdinky, Wewerky, blbý pocit. Nepáčila sa mi. No ako som ju ďalej čítala, začala sa mi páčiť. Veľmi mi pripomína Lindu. Poslednú dobu veľmi premýšľam nad tým, že by som sa za ňou vybrala. Len zohnať prachy. Neviem, už to asi nebude také ľahké ako pred rokom. A tiež, zdrhnúť z domu. Aj by som hneď išla. To je jasné. Len, ah. Sere ma. Kašle na mňa, vidím, že sú jej prednejšie drogy (ak ešte na tom fičí, čo mi písala) ako naozajstná kamarátka. Ako niekto, kto ju má naozaj rád... Ale chcela by som ju vidieť. Aspoň nachvíľu.

A potom ešte furt v tej knihe ospevujú trávu. Po tom, čo mama mala zase pubertálne haluze, ma to úplne vytočilo. Schúlila som sa na posteli a mala som takú strašnú chuť sa zhúliť. Keď si spomeniem na môj prvý šluk. To bola sranda... A bola s Lindou a celkom fajn luďmi. No a potom som si spomenula na Prvého-Posledného. Keby tak teraz ležal vedľa mňa.. Jeho teplo a objatie...

Mimichodom, Prvý-Posledný! GRATULUJEM K ČERSTVÉMU VODIČÁKU!