Boli sme na nákupoch. Prišli sme asi o pol druhej a onedlho som išla von. Kráčala som smerom ku kamarátke (niekedy sa mi ten názov nepozdáva. ako u každého, ktorého lepšie poznám a bavím sa s ním).
Ešte v aute mi volala: ,,Ahoj. Máš niečo na dnes naplánované s Prvým-Posledným?“ opýtala sa ma. Ja, trochu s neurčitými a zmiešanými pocitmi, som jej odpovedala, že nie. ,,Skvelé,“ vraví, ,,Neprišla by si ku mne? S babami ideme pozerať filmy.“ Znova ma prepadli čudné pocity, ale povedala som že hej. ,,Prídem asi trocha neskôr. Som s rodičmi na nákupoch,“ dodala som. ,,Sranda, čo?“ s pochopením sa opýtala. ,,Hej, presne. Tak zatiaľ ahoj.“ Pozdravila aj ona a zavesila som.
Keď som prišla, pozerali Madadasgar. Sadla som si vedľa Monči, len málo som vnímala rozprávku, už som ju videla nespočetne veľa ráz. Po jej skončení som si presadla k hostiteľke, predsa som len nič nevidela. Telkáč bol za krbom. Pustili ďalší film- Pozri kamoš, kto tu varí? Vôbec netuším, kam tým tvorcovia filmu vlastne mierili. Sem-tam bola aj sranda, ale silno veriacej hostiteľke to nešmakovalo. Akoby sa nudila. Aj tak sme ten film nedopozerali. Nenútene a nenápadne nás z domu vyhnala hostiteľkina sestra, ktorá vraj urobila skúšky a plánovala robiť malú “žúrku“. Vybrali sme sa do pizzérky na pizzu. Znova ma nútením prijmeli k pitiu a jedeniu. Našťastie nie veľa. Niežeby som bola anorexička, či čo. Len som nechcela jesť a piť za peniaze druhých. Aj keby som prašky pri sebe mala, nedala by som si. Načo...
Odchádzala som domov prázdna. Nič mi to stretnutie nedalo. V podstate. Fájn baby, všetko. Nič proti nim nemám. Aj som sa dozvedela nejaké pikošky zo včerajšej Matinej oslavy. Nebola som na nej. Nemala som chuť. X neznámych tvárí, nik vás nepredstaví. I tak. Žiadne hlbšie zoznámenie by sa nekonalo. Vždy to tak je. Zas by som tam bola ako kôl v plote. Radšej som bola s Prvým-Posledným. Nečakane mi však o deviatej zazvonil mobil. Kto to môže byť? Sima. Posledný človek, od ktorého by som telefonát čakala. Niežeby som mala niečo proti nej. Len sa podľa môjho názoru ešte až tak dobre nepoznáme. No v dnešnej dobe to stačí na titul kamarát/ka... Pýtala sa, prečo som neprišla. Vravela, že tam nikoho nepozná, že nás chcela vidieť, dlho s nami nebola. Potom ešte niečo mlela o jednom CD-čku. Prekvapilo ma to. Vážne som to od nej nečakala...
Kde som skončila? No to je jedno. Aha, chcela som sa s niečím priznať. Avšak, nemusí to vedieť celý svet. Až ma to bude škrieť nabudúce, tak to už napíšem...
Fájn, nedá mi to. Toľko báb a žiadne milšie prejavenie našej kamarátskej lásky. OK, nezakrývam. Neuspokojuje to moje lesbické sklony. Som BI. Priznávam. Čo už... Asi preto, že som nikdy nemala nejakú naozajstnú najlepšiu kamarátku a vždy som ju chcela mať :( Mám rada objatia, je to taký milý a pekný prejav sympatie, náklonnosti. A nie len s rovnakým pohlavím.
Majte ma, prosím, radi. Chýba mi to... :(
