Pozor, pozor. Nebrať na ľahkú váhu.

Čo takto pár zápiskov od blázna? Úškrn. Od neoficiálneho blázna...

,,Kdyby ten modrej drát byl správně, dal bych ti dneska večer pusu.“ Ako sen. Je to ako sen.
Dnes sa v parku prechádzala teta s kočíkom. Mračila sa. Ja by som sa usmievala, povedala som si. Keby to bolo moje malé bábo. Možno jediný človiečik, ktorého by som mala. Zastali sme, objal ma. Pozerala som sa za tetou a jej kočíkom. Je šťastná? pýtala som sa v mysli. Niečo mi odpovedalo, že nie.
Keď som tam išla, keď som išla za niečím lepším, bojovala som sama so sebou. Budem veselá ako moje druhé ja, bezstarostná. Nie, čo ak to nezvládnem? Určite to nezvládnem. Budeš druhá, iná. Nebudeš pravá. Hej, aby nikto nič nezistil. Pár minút som vydržala a stala sa zo mňa znova tá istá osoba. Nie som schizofrenik. Huráá! Aspoň zatiaľ...
,,Je mi to jedno jedno jak, zastavím rozjetej vlak. Je mi to jedno jedno čím, proste ho zastavím. Je mi jedno jedno proč, nejde roztočit kolotoč. Je mi to jedno jedno čím, já ho roztočím.“ Vysoký pán v smokingu s cylindrom na hlave. Biele rukavičky a záhadný úsmev na perách. ,,Aspoň se pokusím.“
Keď sa ti hrám so zipsom, keď rozopínam a zapínam gombík, žmolím papierik, krčím ti oblečenie, pozerám doblba, som v inom svete. Moja myseľ je opantaná snami, budúcnosťou, krásou dávnej minulosti, dohadmi...
Ako skvele sa vie pretvarovať. Je asi tak dobrý ako ja. Škoda, že som sa tak rozhodla. Mohla som skúmať jeho dušu, možno by som pochopila aj svoju podstatu, nie len jeho. Otvor sa im, chce sa mi vždy povedať. Len sa obávam, že má rovnaké obavy ako ja.
Schúlená, chcem sa zachrániť. Schúlená v náručí. Už ma ukrývaj navždy. Už ma nepusti. Povedz mi to. Povedz mi, čo potrebujem počuť. Tisíc iných vecí. Ale ani jedna správna. Nie, nevyslovím to. To už nemá žiadne kúzlo. Očakávam tie slová od môjho veľkého ochrancu, očakávam ich od rozprávkového princa.
Achtung, achtung: Po Slovensku sa pohybuje nebezpečný blázon. Neberte to ako vždy na ľahkú váhu.