Stretla som sa s ňou pod Tatrami niekoľkokrát, urobili sme spolu niekoľko rozhovorov. Jeden z najsilnejších bol o smrti, ale ten nikdy neuzrel papierovú podobu. Ostal vo mne spolu s pevným objatím, ktoré mi vtedy Jiřina „darovala".
K rozhovorom s Jiřinou Prekopovou som sa v rámci upratovania v počítači vrátila. Znovu som v nich objavila mnoho krásy, a tak som sa rozhodla znovu Jiřinine slová o láske, partnerstve a deťoch poslať do sveta vo výbere tohto blogu.
Teda - čo urobiť, aby sme úplne lásku očistili a aby znovu tiekla? Jiřina Prekopová: „Tvrdíme, že chceme niekoho vziať do svojho srdca, ale nedá sa. Je to zapríčinené napríklad aj správaním našich rodičov, keď sme boli malým dieťaťom. Mama totiž nedostala žiadnu školu na výchovu detí, a tak sa nám zdá, že urobila veľké zlo pri našej.
Prvým dôležitým krokom v terapii je uvedomiť si situáciu, ktorá nás bolí. Druhým - treba vybudovať mostík od bolesti, ktorá zostala v človeku. Bolesť totiž nejde zabudnúť alebo vygumovať. To sa nedá. Treba ju transformovať do zmieru a do radosti. Len tak môžeš veci vyriešiť."
Jiřina často v rozhovoroch podčiarkovala vplyv života v detstve na život v dospelosti: „Nemôže byť dospelým niekto, keď nebol dieťaťom. Keď pochopíš krízu rodiča, potom vieš, čo to urobí s človekom v dospelom veku. Možno si často neuvedomujeme, čo to znamená, keď nemôžeš mať rád alebo ctiť si v detstve svojho otca alebo mamu. Je to štvrté prikázanie. Ja som ho vždy len tak odomlela. Vôbec som si neuvedomovala, ako to ovplyvňuje osud človeka. Pochopila som až vtedy, keď som ako psychologička pracovala s rodinami a videla následky správania rodičov."
Na ilustráciu rozpovedala Jiřina príbeh konkrétnej rodiny, s ktorou pracovala. Hovorila o dievčatku, ktoré akoby nikdy nemalo mamu, ktorá by ju objímala, odpúšťala a rozumela jej. Neskôr mala potrebu to dohnať. Vydala sa. V jej vnútri jej muž nahrádzal mamu. Nerobila to vedome. Bola to jej podvedomá potreba nájsť mamu.
„Alebo ak nemáš dobrého otca, hľadáš manžela, ktorý je otcovský. Často sú takíto ľudia dospelí vekom, ale vo vnútri sú deťmi. Nedostali totiž v detstve všetko, čo potrebovali a hľadajú pokračovanie v manželovi. Vtedy sa vzťah rozbije," zosmutnela J. Prekopová. „Poznám rodinu, kde obaja mali túto potrebu. Ona mala potrebu nájsť otca, on mal potrebu nájsť mamu. Podvedome si toto vzájomne robili. Jediné dieťa, ktoré sa im narodilo, nedostalo rodičov. Nemá ani mamu, ktorá by mu rozumela a maznala sa s ním, ani otca, ktorý by mu bol mužským vzorom. Stalo sa sirotou vo vlastnej rodine."
„Čo potrebuje dieťa, aby z neho bol dobrý človek? Potrebuje lásku! Bezpodmienečnú lásku,“ v rozhovore zdôrazňovala nemecká psychologička moravského pôvodu Jiřina Prekopová, manželka Slováka Valientka, ako svojho životného partnera dôverne oslovuje i keď už odišiel. Vraj jemu vďačí aj za terapiu pevným objatím, ktorá sa podľa Jiřiny zrodila pod Tatrami.
Totiž manželov starý otec zaviedol doma objatie vždy vtedy, keď sa chlapček hneval, keď bol problém, kríza. Dospelý syn Valentín si túto devízu priniesol do manželstva. Keď sa Jiřina hnevala, vzal ju do náručia a nepustil, kým sa hnev nerozpustil. Mohla sa vykričať, mohla mu povedať všetko, čo jej prekáža na vzťahu, mohla si vyliať srdiečko. Nepustil ju. A trpezlivo jej šepkal, že ju miluje. Keď mu v náručí vypovedala všetky bolesti, zahlásila, že už jej je dobre. On na to – ale mne ešte nie. „Môj Valientko ma podržal a ukázal mi, že pevné objatie má miesto tam, kde rozum nedokáže problém riešiť.“
Láska k dieťaťu musí byť naozaj bezpodmienečná, aby sa ono mohlo na lásku spoľahnúť, aby získalo dôveru i sebadôveru, aby vedelo, že všetko môže byť dobré a všetko sa na lásku premení. Láska však má byť bezpodmienečná v dobrých i zlých časoch. Veď i pri sobáši si manželia sľubujú, že spolu vydržia v dobrom aj zlom. Tragédia dnešnej spoločnosti spočíva v tom, že často dvaja spolu vydržia len v dobrých časoch. Ale vtom vydrží i sobášny podvodník! Pretože dokiaľ sme pekní a zdraví a máme peniaze, dokiaľ sa svokra nemieša do manželstva, dokiaľ nemáme dieťa, ktoré nám robí hanbu, hádže sa po zemi a kričí, je ľahké žiť v láske.
„Dieťa však musíš ľúbiť a ľúbiť za všetkých okolností. A takisto musíš ľúbiť i svojho manžela, aj keď komunikuje viac s internetom ako s tebou. Takisto aj muž musí nadovšetko ľúbiť svoju ženu, aj keď nakupuje dlllllho...
Ako musíš milovať manžela či manželku, musíš milovať aj svoje dieťa v puberte. Musíš ho milovať, aj keď je tetované a smrdí po nikotíne a máš podozrenie, že berie drogy. Ono má zasa pochybnosti o tebe, či si jeho otec alebo či ty si jeho mama. Mama, to nie je možné, ja viem všetko lepšie ako ty, si konzervatívna, staromódna. Napriek tomu, že by si také dieťa najradšej hodila do internátu, musíš ho ľúbiť. Musíš ho ľúbiť i keď je práve zlé, keď provokuje.
Pubertujúce dieťa dokonca potrebuje tvoju lásku viac ako veľmi dobré dieťa. Dostojevskij povedal: ,Ty ma ale ľúb, aj keď som poškvrnený, lebo keby som bol nepoškvrnený, ľúbili by ma všetci´. Inými slovami: ja potrebujem byť tebou ľúbený nielen vtedy, keď som dobrý, poriadny a zdvorilý, kým mám dobré známky. Potrebujem o to viac lásku, keď sa nemám rád, keď sa cítim tým najposlednejším človekom, nikto ma nemá rád. Potrebujem, aby ste ma ľúbili napriek tomu, že som sa pošpinil. To je najvyššia forma lásky. Takú lásku sme dostali od Boha. Boh teda od nás chce, aby sme sa ľúbili sami a ľúbili aj druhého.“
Podľa Jiřiny Prekopovej psychické bolesti, depresie a komplexy menejcennosti sú výsledkom toho, že sme v detstve nedostali dostatok lásky, že sme ani nemohli milovať. Korene problémov sú v detstve človeka. Mali by sme si však uvedomiť, ako láska vzniká a ako je naprogramovaná. Trvá napriek konfliktom, napriek zlým časom.
S potrebou lásky príde každé dieťa na svet. Od prapôvodných časov až dodnes všade na svete, nech je to v Austrálii, Indii, na severnom póle alebo južnej Afrike, každé dieťa na svete príde s posolstvom, že chce byť milované a milovať.
xxx
Ďakujem, bolo mi cťou.
