Som hrdinka
Pripravila som večeru, ale keďže začínal nejaký futbal v telke, muž uchytil tanier a zasadol v obývačke. Vo mne hrklo. Plný tanier s dusenou zeleninou v omáčke položil na bielučké háčkované prestieranie. Od mojej maminky! Čo teraz? Vyrútiť sa naňho a riskovať tichú domácnosť? A čo keď je to pre mňa skúška, či nelipnem na veciach, ktoré sú síce pre mňa nejakým spôsobom dôležité, ale nie najdôležitejšie?
Zahryzla som si do jazyka a pretrpela jeho večeru, keď sa dvoma očami pozeral na telku a ani jedným do taniera, ktorý som tak veľmi prežívala.
Hurá, dojedol a nekvapol na dečku. Keď som mu povedala, samozrejme, až po skončení futbalu, ako som jeho večeru prežívala, zasmial sa s tým, že som sa mala ozvať. Určite. Veď by som sa ocitla v jeho hneve, prípadne aspoň v jeho nervozite. Takto som si sama vo svojom vnútri pripadala ako hrdinka.
Úsmev zvíťazil
Muž ma poprosil, aby som poskladala veľký meditačný šál, že on to nevie. Nešlo mi do hlavy, že takú jednoduchú vec nezvláda, ale okomentovala som si to v duchu - no, chlap...
„Pozeraj, ako to urobím," navrhla som a šál poskladala. Natiahol po ňom ruku, že ho odloží, podala som mu ho však tak, že sa šál „odskladal". Ešte keď som mu vravela - a teraz ty - mal v očiach nechápavosť, ale práve, keď sa šál rozvinul, začínal jeho nechápavý údiv prekrývať úsmev.
