Bosonohé prechádzky sú "moje" už niekoľko rokov. Začali vlastne tým, že vždy na túre som vbehla do každej bystriny bosá s myšlienkami - odľahčiť mojim unaveným nohám. Najsilnejšie takéto vbehnutie, ktoré mi dodnes ostalo v pocite, som zažila pod Matterhornom vo Švajčiarsku. Bystrina vytekala spod ľadovcov a bola skutočne riadne mrazivá, vydržala som v nej len niekoľko sekúnd.
Postupne som začala aj v zime brodiť podtatranské bystriny, i v zimnej Belej sa občas prejdem. Myslím však, že zamrznuté hladiny nie sú to pravé orechové. Primŕzali mi na ľade chodidlá, ale osuheľ na tráve na konci jesene je v pohode. Samozrejme, sneh tiež.
Na začiatku tejto zimy som sa prvýkrát okúpala s čiapkou na hlave i v Belej. Kedy však vbehnem do bystriny, riečky či sa rozbehnem po snehu? Vtedy, keď to tak cítim. Vtedy, keď odpoveď ÁNO - NIE dostanem zo svojho vnútra. Vtedy pri ÁNO viem, že je všetko v poriadku a každa bunka môjho tela je pripravená na zimný zážitok. Potom pocit v chodidlách i v celom tele je očisťujúci, silný, slávnostný až posvätný.
Zimou ošľahané chodidlá niekoľko hodín hrejú. Večer pri zaspávaní sú stále horúce a mám pocit, že všetky reflexné body na nich sa radujú zo zážitku. Teda zážiTOK má správny TOK a tečie dlho, dlho v príjemnom pocite.
