August má teda jednoznačný ťah na srdce. Nech sa teda jeho sila a schopnosť milovať, súcitiť a byť vo svojom vnútornom pokoji prejaví v našich životoch. Nech sa tak stane. Tat hastu.
Srdcové energetické centrum, anaháta čakra, sa nachádza v strede nášho tela a spája prvé tri ľudské čakry v dolnej časti trupu s troma hornými, spirituálnymi čakrami. Aké pocity, emócie či hodnoty sídlia v nej? Ak sme v priestore odporu, to znamená, že hovoríme životu nie, srdce najviac blokuje smútok, žiale, ľútosť, pocity krivdy a hnevu, a tak sa priestor odporu stáva priestorom bolesti, trápenia sa, utrpenia.
Ak sme v priestore spojenia, teda v priestore lásky, pociťujeme v srdci pokoj, súcit a lásku. Odkaz srdcovej čakry pre šťastný život teda znie - menej smúť a ľutuj, viac miluj. Výrokmi typu – to je smutné, je mi to ľúto, ľutujem, žiaľbohu, smútim za tým a tým - sa vedome zameriavame na uzavretie srdca. „Treba povedať, že žiaľ je prirodzený, ak sme na niekom alebo niečom závislí. Ak sa teda žiaľ týka závislosti na blízkom človeku, na ktorého sme boli zvyknutí, alebo si uvedomujeme hodnotu toho, čo s ním skončilo, niečo sa uzavrelo a nebude sa to viac opakovať, je prirodzené prechádzať žiaľom,“ odhalil potrebu vyžialiť sa etikoterapeut Vladimír Červenák. „Potláčanie žiaľu v tomto prípade by bolo škodlivé. Ak by si totiž človek žiaľ zakázal, zatlačil by ho do podvedomia a žiaľ by sa postupne alebo veľmi rýchlo objavoval cez chorobu.“
Zvyčajne cez všetky srdcové choroby, cievne ochorenia, pľúcne problémy, infarkty, astmu, dlhodobý smútok prechádzajúci do depresie... „Preto je dôležité dovoliť si žiaľ vyplakať,“ dopovedal Vladimír.
Farbou srdcovej čakry je zelená, ktorá predstavuje vždy stred, živlom je vzduch, planétou Venuša, mantrou slabika JAM a symbolom lotos s dvanástimi okvetnými lístkami. Každému okvetnému lístku zodpovedá jeden pocit, sú to žiadostivosť, podvod, váhavosť, ľútosť, úzkosť, arogancia, neschopnosť, diskriminácia a odpor, túžba, objektívnosť a nádej. Slovenský jazyk má pre srdce a rôzne situácie s ním spojené množstvo porekadiel, prísloví. Mnohé sú veľmi živé: Aké srdce, taká reč. Čo v srdci vrie, v ústach kypí. Čo na srdci, to na jazyku. Stratil srdce. Má chladné srdce. Nemá srdce. Čo sa v srdci varí, zjaví sa na tvári. Pustil srdce do nohavíc. Čo nejde od srdca, to nejde do srdca.
Témy srdcovej čakry veľmi intenzívne zaznievajú aj v etikoterapeutických kruhoch v škole Vladimíra Červenáka Advaita. Ako sme premenili na jednotlivé príbehy túto tému v jednom z takýchto kruhov? Počúvajte či čítajte ďalej, prosím.
„Ako sa prejavuje harmonizovaná srdcová čakra?“ zaznela otázka z kruhu pri rozhovore o srdci. Vladimírova odpoveď: „Tým, ako je hlboký pokoj v srdci, aká schopnosť milovať a najmä súcitiť. Aký je rozdiel medzi milovať a súcitiť? Nevieš milovať niekoho, koho nenávidíš, hodnotíš, nechápeš. Milovať vieme toho, kto je nám blízky. S kým cítime spriaznenosť, s kým rezonujeme na rovnakej frekvencii, toho milujeme. Keď milujeme, stretnú sa dve rovnaké frekvencie a spoja sa. Cítime blízkosť, teplo.
Súcit túto podmienku nemá. Nemusíme súcitiť na rovnakej frekvencii. Práve naopak. Súcit je i vtedy, keď je niekto na nízkej frekvencii. Naladíš sa na neho a porozumieš jeho bolesti, jeho hnevu, strachu, jeho vzorcom, chamtivosti, zahanbeniu. Porozumieš tomu, čo zakrýva a prečo to robí. Máš porozumenie s ním a jeho prejavy sú v tej chvíli nepodstatné, ale ty sa spájaš ešte hlbšie s jeho dušou, jeho podstatou. Tým ho posilňuješ, lebo sa nepreladíš na jeho nízke frekvencie, ale naopak. Tvoje frekvencie porozumenia podporujú jeho. To ťa môže zachrániť pred tým, aby si niekoho hodnotil, posudzoval, odsudzoval, opovrhoval, známkoval...
Často v bežnom živote žijeme práve opak súcitu. Chceme, aby sa iný človek zmenil a my budeme potom v pohode. To je sebecký vzorec. Keď však máme srdce otvorené, sme schopní súcitiť. Potom sme božím svetlom, ktoré trpiacemu môže zasvietiť. Vďaka nemu môže vyjsť z temnoty, v ktorej sa nachádza. Pre súcit sa potrebujeme rozhodnúť – chcem byť súcitnou bytosťou, chcem stále viac a viac zažívať schopnosť súcitiť. Niekedy sa ľudia boja súcitu vtedy, keď majú pocit, že preberajú emócie iných a že potom trpia tak, ako trpí iný človek. To nie je súcit. To je len to, že trpiaci človek mi pomohol odkryť nejaké vlastné nevyriešené témy, a tak je to moja bolesť, nie jeho. Moja bolesť bola len potlačená, zakrytá. Aj to je pre nás užitočné, keď nám niekto pomôže odkryť tajné komnaty uzavreté v sebe, o ktorých sme ani nevedeli, že ich vo svojom vnútri máme. Blud je to, keď si myslíme, že sme od trpiaceho prebrali jeho pocity, že tie nám nepatria.
Nikto nemôže prebrať utrpenie ani bolesť niekoho iného. To je veľká pýcha, ak si niekto myslí, že cíti bolesť druhého človeka, že má takú moc nad ním. Nemá. Môžeme cítiť len svoju bolesť, ktorú sme uzavreli a ktorú nám iný človek svojimi frekvenciami pomohol odomknúť. Mal kľúč k odomknutiu, a tak my cítime svoju bolesť. Ak ju vyliečite v sebe a stretnete znovu trpiaceho človeka, budete vedieť, ako sa on cíti, ale vy v sebe nebudete mať bolesť. To je známka, že ste bolesť v sebe vyliečili. Môže vás bolesť iného dojať, môžete mať slzy dojatia v očiach, môžete mať pohnutie duše, ale nebudete trpieť a budete cítiť silu spojenia, silu súcitu. Posilňujete tak jeho aj seba. Vy ste v tej chvíli silnejší, lebo ste v spojení. Ste energeticky viac ako ste boli predtým, ako ste sa spojili. Obe strany súcitom získavajú. Súcit nikdy neoslabuje. Ak oslabuje, nie je to súcit.“
Z kruhu po Vladimírových slovách o súcite zaznela žiadosť – chcem zdieľať. „V situáciách, keď som prežívala veľký smútok zo straty manžela, som veľmi jasne cítila, kto je so mnou v súcite a dvíha ma vibračne nahor. Boli to najmä ľudia, ktorí nepotrebovali veľa hovoriť, ale vnímala som, že ma chápu a stoja pri mne. Svoj súcit mi dávali najavo svojou pozornosťou, spolupatričnosťou a akoby drobnosťami bežného života ma vracali do života. Žiadne prázdne frázy ani veľké gestá. Nepotrebovali ani hovoriť – máš to ťažké, určite to prebolí a neplakali so mnou, nedotýkali a neobjímali ma s ľútosťou. Ak ma niekto ľutoval, hladkal a objímal v ľútosti, cítila som sa ešte slabšia, bezmocnejšia, uplakanejšia... Zvyčajne som šla do usedavého, nekontrolovateľného plaču. Veľmi som frekvenčne šla dole a predpokladám, že aj človek, ktorý ma ľutoval, sa ľútosťou sám oslaboval.
Teraz, keď hovoríš, Vladko, o súcite, vidím jasný rozdiel medzi ľútosťou, ktorá ide z priestoru odporu, teda bolesti, a medzi podporujúcim súcitom, ktorý pramení v múdrosti a v priestore pokoja srdca a v priestore lásky.“ Ozvala sa ďalšia dievčina z kruhu: „Keď mňa niekto ľutuje a dotýka sa má, nie je mi to príjemné. Dokonca mám chuť takého človeka odstrčiť, odmietnuť.“
Vladimír pokračoval: „Áno, do smútku veľmi ľahko upadáme práve konštatovaním – je mi to ľúto, to je smutné... Sú to mantry, ktoré nás v ničom nepodporujú, ani nikomu nepomáhajú. Za takýmito slovami máme mylný obraz toho, že sme milujúci, cnostní – som s tebou, tak ťa ľutujem. Vtedy nepomáhajú ani gestá objatia, lebo v tej chvíli sa smútiaci cíti ako obeť. Ľútostivým objatím v ňom posilňuješ pocit obete.“
Mužský hlas z kruhu: „Ja však cítim, že ak plačúceho či smútiaceho človeka objímem, podporujem ho. Dám mu najavo svoju blízkosť objatím. Potom sa pýtam, ako to vlastne je? Chcel som teraz uplakanú kamarátku objať, ale neurobil som to. Urobil som dobre?“ Vladimír: „Určite nedotýkať sa, ale byť s ňou. Najlepšie to pochopíš vtedy, keď situáciu zažiješ ty. Precítiš rozdiel medzi súcitom a ľútosťou presne. Keď to však nevieš pochopiť, vesmír ti hneď prinesie situáciu a budeš vidieť, ako to je.“ Súhlasom potvrdila Vladimírove slová i dievčina otočiac sa k mužovi: „Šla som smútkom a plačom do bezmocnosti a objatím by si len posilnil môj pocit obete, posilnil by si moju bezmocnosť.“
Vladimír dodal: „Súcit však nemožno odpozorovať, môžeš sa mu len otvoriť. Keď si súcitná bytosť, návod nepotrebuješ, presne budeš vedieť, čo máš robiť. Súcit v sebe podporíte tým, že vedome ukončujete nedôveru, všetky svoje strachy, pocity viny, negatívne emócie, bezmocnosť a hanbu, smútok. Keď si zavretý, keď si v ľútosti a niekoho ľutuješ, čokoľvek v takej chvíli urobíš, bude zle. Najlepšie ostať v pokoji a byť.“
Viacerí v kruhu zareagovali na základe spomienky na vlastnú skúsenosť, že naozaj pri smutnom, plačúcom či inak nešťastnom človeku je najlepšie byť pri ňom, len ho počúvať a byť ticho.
Na ilustráciu Vladimír pridal príbeh, ktorý sme zažili s dvoma ženami v spoločnom kruhu. Všetci sme totiž boli svedkami udalosti, keď dospelá dcéra začala mamine vyčítať menej nezvládnuté situácie svojho života. Presne v štýle ukázať prstom na vinníka mimo seba. Jeden prst totiž ukazuje na obviňovanú osobu, tri na obviňujúcu a palec, ktorý sa postaví nahor k prstom, symbolizuje nespokojnosť s Bohom. Dcéra išla do silných emócií, zvýšeným hlasom a prudkými gestami robila matku zodpovednú za to, čo sa jej v živote dialo. Matka sedela v kruhu oproti nej. „Veľmi som ju v tej chvíli obdivoval,“ povedal Vladimír. „Celú situáciu bravúrne zvládla, klobúk dole, hlboko sa pre ňou skláňam. Urobila totiž jedinú múdru vec v tej chvíli – ostala ticho sedieť a nehýbala sa celý čas, čo jej dcéra bola v silnej emócii. To bolo jediné, čo mohla urobiť. Všetko ostatné – akékoľvek gestá, akékoľvek signály, akékoľvek slová by situáciu zhoršili a vyhrotili do boja, do obrany a útokov. V podstate čo robila? Nič. A to bolo to najlepšie. Excelentné.“
V súvislosti obviňovania matky dcérou hneď prišla na pretras otázka úcty k rodičom, predkom. Každý rodič v istej chvíli očakáva úctu od svojich detí rovnako, ako každý muž od svojej ženy očakáva úctu. Vladimír: „Nie každá žena však vyhodnotí svojho muža úctyhodného, lebo ho veľakrát videla slabého. Výchovou by sme mali v rodine odovzdávať dievčatám to, že keď sa rozhodne svoje srdce, svoje vnútro otvoriť nejakému mužovi a pustí ho do seba veľmi intímne, aby dobre zvážila, či je to muž, ktorému dokáže dať úctu a bude mu ju vedieť dávať vždy. Vždy a je jedno, čo muž robí, lebo to je večný záväzok. Beriem si ťa za muža, ženu, ty si pre mňa boh a ty si pre mňa bohyňa.“
Mužský hlas z kruhu: „Pre muža je ženina úcta hnacia sila. Absolútna.“ Vladimír hneď zareagoval - keď muž úctu svojej ženy cíti, chytí horu do rúk a ani nevie, že preniesol horu. Úcta vlastnej ženy muža nesmierne posilňuje. Paradox – žena od muža chce, aby bol silný, aby sa v ňom mohla rozpustiť, aby mohla byť nekonečne uvoľnená a byť skutočnou ženou. Silu mu však dáva ona.
„Nedôvera voči mužovi, že žena stále testuje, či ešte aj teraz, aj teraz, aj po rokoch bude silný, ho oberá o silu,“ pokračoval Vladimír. „Neustálym testovaním a spochybňovaním žena muža oslabuje. Rovnaké je to aj vo vzťahu k deťom. Keď dieťa rastie a rodičia mu dávajú dôveru, učia ho samostatnosti. Také dieťa ako dospelý si v živote poradí a nájde riešenia. Čím viac mu však berú a chcú za neho dýchať, za neho všetko urobiť, tým ho robia takým slabým, že si ani nos nebude vedieť vyfúkať. Zostane sopliakom a sople sú znakom nedospelosti.
Taký človek je obrazne odkázaný na maminu vreckovku. Keď dieťa stratí sople, je to signálom, že je samostatné. Keď nám ako dospelým tečie z nosa, je to znakom, že sme slabí v chorobe a potrebujeme pomoc, že sme odkázaní na iného. Keď je dieťa dlho sopľavé, treba pozrieť na matku, či mu dáva samostatnosť, či mu dáva dôveru alebo či robí všetko za neho, a tak dieťa nemôže byť samé sebou. Vtedy duša plače. Vtedy duša nie je uznaná za celistvú a svojprávnu. Medzi soplíkmi dieťaťa a jeho samostatnosťou je teda priama súvislosť.
Aj keď niekoho ľutujeme, hovoríme tým o ňom, že je neschopný, nesamostatný. Ľútosť uráža človeka na hlbokých úrovniach. Zvažujte, zisťujte, kedy slová o ľútosti používate a zistíte, že v mnohých prípadoch sú klišé. Naučená mantrička, ktorú používame zo zvyku a chceme ňou vyjadriť svoju dobrotu. Hovoríme – je mi to ľúto, máš to ťažké – a ešte situáciu svojou ľútosťou zhoršujeme. Buďme však bdelí pri používaní slov o ľútosti, žiali, smútku. Vedome pracujme na tom, aby sme ostali v priestore spojenia, teda lásky, súcitu a pokoja.“
