Každý rok idem s niekoľkými priateľmi do vedomého pôstu na desať, dvanásť dní s tým, že sa dotknem vlastných hraníc, vlastného vnútra a v tomto procese vedome vyplavím z tela fyzické, mentálne, emočné aj duchovné toxíny. Hovorím – vyplavím, pretože pobyt je spojený s pitím vody, ale pokojne môžem povedať aj vydýcham, lebo súčasťou pôstu je i prijímanie prány na troch každodenných hodinových prechádzkach po lúkach a v lese. Niekoľkokrát počas pôstu, keď som zažívala silné vylučovanie toxínov, cítila som sa veľmi unavená. Vždy som však dostala radu, že pobyt na vzduchu je nevyhnutný a najhoršie, čo by som v danú chvíľu mohla urobiť, by bolo ľahnúť si a nehýbať sa. Jednoducho, za každých okolností treba ísť do života, lebo život je pohyb.
Samozrejme, vždy je veľmi dôležitá motivácia a psychická príprava na obdobie bez tuhého jedla. Môj úplne prvý pôst bol motivovaný silnou túžbou očistiť sa fyzicky aj mentálne po emočných zraneniach. Vtedy som ho ešte nazývala hladovkou a práve toto slovo evokovalo môjmu telo, že bude zažívať nedostatok, že bude hladné. Tak sa aj stalo. Ďalšie pôsty som už nazývala welness na vode a práne. Navyše, uvedomovala som si a uvedomujem, že takýmto vodným pobytom preberám plnú zodpovednosť za seba, svoj zdravotný stav, svoju očistu, svoje cítenie, svoj život.
Pri tohtoročnom pobyte na vode a práne som od slovenského pránika dostala radu, aby som si predstavovala hojnosť prány, ktorú moje telo dostáva každý deň. Tak som sa nastavila na hojnosť. H ako h, ale priepastný rozdiel na energetickej úrovni v tom, keď som bola vnútorne nastavená na hladovku a keď som nastavená na hojnosť.
Nočné sny dávajú vhľady do života
Úžasnou súčasťou pobytu na vode a práne pre mňa sú rozbory snov. Ráno si síce môžem povedať, že sa mi snívalo niečo nepodstatné a bez ladu a skladu, no sústredenejší pohľad na sen odkrýva život a nevidené tiene v ňom. V sne totiž je „odpojený“ rozum, a tak naše vnútro si hravo zahrá divadielko so všetkým, čo nechceme alebo nevieme vidieť. Navyše, dá odpovede na mnohé otázky a môže byť kompasom v žití. Ako? Moja vlastná skúsenosť so snami z tohtoročného pôstu. Podotýkam, že podobné snové skúsenosti mali všetci moji priatelia.
Najprv bol dôležitý zámer, aby sme si sny vôbec pamätali. Verte, že už po druhej noci sme ich všetci vedeli, dokonca niektorí sa pamätali aj viac snov za jednu noc.
Pre mňa bolo zaujímavé, ako som si hneď v prvých snoch sama identifikovala zdravie poškodzujúce pocity a vlastnosti. V sne som stúpala po miernom kopci dohora. Po ľavej strane som vnímala súvislý drevený plot a súčasne rozhovor s nejakou ženou. Niečo som jej vysvetľovala, niečo som jej radila. Prebudila som sa s tým, že plot znamená pre mňa oddelenosť, že sa niekde odpájam od celku. Keďže bol drevený, vidím však možnosť ľahko ho odstrániť a vrátiť sa do jednoty. Snové rady a vysvetľovania mi našepkali, že ešte mám v sebe zdravie poškodzujúcu pýchu a pohŕdanie, prípadne nedôveru. Teraz, pamätajúc na sen, môžem vo vlastnom žití pozorovať, kde sa oddeľujem, kde radím, keď netreba, a tak si môžem posvietiť na tie moje tiene, ktoré v behu života nevidím. Ďalší sen mi však ukázal aj zdravie podporujúce pocity. Išlo najmä o lásku a tiež dôveru, keď som dokázala v sne napríklad vypustiť psa do rušných ulíc veľkomesta s tým, že nájde cestu domov. K láske sa ešte vrátim – bol to najsilnejší zážitok tohtoročného pobytu na vode a práne.
Podnetné boli pre mňa aj nasledujúce sny, ktoré sa mi snívali vždy v inú noc a bola som v nich v úplne inom prostredí, no po zapísaní a pri rozbore som zistila, že je v nich rovnaká téma. Straty a veľký rozptyl či mnohosť v mojom živote. Často som sa totiž v snoch strácala alebo som niečo stratila. Keď som sny porovnala s doterajším mojím životom, môžem povedať, že straty ma ním často sprevádzali. Od straty dcéry, manžela, zamestnania, zdravia. Fungoval koreňový vzorec strát z môjho detstva. Sen ma upozornil na to, aby som ešte popracovala aj na tejto téme.
Úprimná láska prejde za hranicu druhého sveta
Silné koreňové vzorce, ktoré sa v súčasnom živote každého z nás objavia do šiesteho roku života a potom sa opakujú v rôznych životných situáciách až do chvíle, kým ich objavíme a spracujeme, sa objavili pri chvíľkach sústredenia na energetické centrá, na čakry. Každý deň sme sa totiž venovali jednému energetickému centru s tým, že sme si uvedomovali jeho silu, dary a priradili sme ho k jednej životnej etape. Takže sme si počas pobytu na vode a práne prešli celým svojím životom od prenatálneho veku až po smrť. Môžem povedať, že v každom období som objavila koreňové vzorce, ktoré ma dodnes ovplyvňovali. Či som ich natrvalo ukončila, ukážu konkrétne životné situácie.
Prenatálne obdobie v prvej čakre mi ukázalo moju neochotu narodiť sa. Bála som sa odmietnutia. Normálne som si precítila pri plnom vedomí, ako som sa nôžkami zaprela a nie a nie vyjsť do života. Akékoľvek odmietnutie, akékoľvek nie v súčasnom živote som brala ako odmietnutie mňa samej. Teraz, keď sa dostanem do podobnej situácii, už viem, že je to koreňový vzorec, ktorý som ukončila a nemá viac na mňa vplyv. Jedným dychom však dodávam, že stále potrebujem byť dostatočne bdelá, aby som situácie s odmietnutím zvládla s pochopením.
V ranom detstve som objavila koreňový vzorec strachu zo strát. Ako päťročná som sa zobudila v noci a zistila som, že som s malými bratmi doma sama. Strašný strach a plač. V plači som sa obliekla, červené zamatové šaty – najlepšie, aké som mala, otvorila okno, vysadla doň a plakala i kričala na celú ulicu, že som sama. Keď sa rodičia vrátili, dostala som, ale strach zo strát vtedy zo mňa nedostali. Usadil sa v mojom vnútri na dlhé roky a život ho ešte statočne potvrdzoval. Reálnymi stratami v reálnom živote.
Najsilnejší zážitok ma čakal v srdcovej čakre. V raňajšej tichej meditácii som si povedala, že viac ako šesťdesiat rokov je vhodný čas, aby som sa pozrela na celý svoj život z nadhľadu. Aby som videla jednotlivé životné etapy nie cez udalosti, ale cez pocity a zažívanie. Fakt. Odrazu som bola nad svojím životom. Videla som ho ako dlhý prúd rieky alebo akejsi vlnovky, ktorá mala rôzne farby. Väčšinou boli tlmené, sem-tam žiarivo modré či zelené a fascinoval mal jeden úsek, ktorý mal nádherne žiarivú farbu – silne slniečkovú, ale ani toto slovo nevystihuje jeho krásu, silu, nehu a úžasnosť. Vedela som, že sa pozerám na svoje dvadsaťročné manželstvo. Žiarilo tak prenikavo šťastne, až som sa vrátila s týmto pohľadom do bdelého stavu. Uvedomila som si, že napriek ekonomicky zlým podmienkam, napriek zdravotným ťažkostiam manžela, napriek smrti našej dcéry, napriek všetkému, čo sme menej príjemné spolu zažili, bolo toto obdobie v mojom živote najslniečkovatejšie. Odrazu som si uvedomila – veď viem, že láska je v živote najdôležitejšia, že to často počujem, čítam z rôznych strán, ale vidieť ju, cítiť ju tak silno v mojom uplynulom živote, ma fascinovalo. Veď odrazu sa pri spätnom pohľade stratilo všetko to náhlenie, trápenia, chaos, stres, prežívanie príjemných i menej príjemných situácií a ostala len LÁSKA. Vzájomná láska. Život naplnený láskou, úprimnou, hlbokou láskou. Len láska totiž vynikla z nadhľadu, len láska svietila do môjho sveta, do celého vesmíru. V túto chvíľu už z vlastnej skúsenosti viem, že láska je nielen zdravie podporujúca emócia, ale úprimná láska je taká sila, že dokáže prežiť život.
Na smrť sa pripravujeme celý život
Posledný deň pobytu na vode a práne sme prechádzali smrťou. V rámci nevedomej synchronicity sa mi v tú noc snívalo, že som umierala sama schúlená sama do seba. Pocit z vlastnej smrti v sne? Ľahký a povznášajúci. Z výšky nad umierajúcim telom som videla, ako vydychujem naposledy, aká som pokojná a vyrovnaná napriek tomu, že som sama. Zobudila som sa s veľmi dobrým pocitom a v danú chvíľu bez strachu zo smrti.
Predpokladám, že práve k takémuto pocitu mohlo dôjsť aj preto, že sme sa o smrti veľa rozprávali, že sme precítili svoju smrť v astrálnom svete a zrod do hmotného tela v prenatálnom období. Že sme upriamovali pozornosť na to, aby sme v súčasnom živote boli vo svojom vlastnom strede bez extrémnych výkyvov nahor či nadol, bez chaosu, zmätku a strachu. Smrť z tohto pohľadu je víťazstvom.
V našej kultúre bola v minulosti smrť súčasťou života. Sama si z detstva pamätám na chvíle, keď umierala starkina priateľka. V dome bolo posvätné ticho, len niekoľko žien sa ticho modlilo v miestnosti za ľahký odchod ľudskej duše do božej náruče, zrkadlo bolo prekryté čiernym vlniakom, vo váze zomierali biele ľalie. Do domu sme vstupovali s veľkou pokorou a ja, malé dievčatko, držiac sa starkinej sukne aj so zvedavosťou. Žiaden strach ani smútok tam neboli. Až na pohrebe plačky vyplakávali.
V súčasnosti sa však pre mnohých z nás stáva smrť tabu. Vytesňujeme ju zo svojich životov, tvárime sa, akoby sa nás nikdy nemala týkať. Žijeme tak, že zabúdame na inventúru na konci svojho vlastného života. A bojíme sa. Pritom strach je jeden z najjedovatejších pocitov, ktorý nám poškodzuje kvalitu života. Jedna z ciest, ako spracovať svoj strach či svoje strachy, vedie cez prijatie, pochopenie a pustenie či odpustenie. Vedieť prijať život a smrť v plnom rozsahu, pochopiť prečo sme v tomto kole a čo život a smrť znamenajú pre našu dušu, pustiť sa všetkých pripútaní, závislostí a očakávaní. Alebo aspoň kráčať týmto smerom.
Návrat do bežného života a k tuhej strave
Prvé jedlo po dňoch na vode a práne? Mixovaná polievočka z mrkvy, petržlenu a zeleru za jednu naberačku a jesť pekne pomaly kávovou lyžičkou. Postupne pridávať ďalšie potraviny tak, aby som sa približne za rovnaký čas, čo som bola na vode, vrátila k svojej bežnej tuhej strave. V mojom prípade to bolo jedenásť dní. Pomalý návrat do života a do tuhej stravy je veľmi dôležitý po každej stránke.
Z pohľadu fyzického tela ide o znovunaštartovanie tráviacich procesov po čase, keď žalúdok a čreva na vode zaspávali a stiahli sa. Z emočného, mentálneho či duchovného hľadiska prebiehala počas pobytu silná očista všetkých častí môjho JA, ktorá ešte doma pri príjme jednoduchej stravy pokračovala. Prvé dni po pôste som však každý rok prežívala inak. Predpokladám, že to súvisí so zámerom a motiváciou, s ktorými som do pôstu vstupovala. Podobné poznatky majú aj moji priatelia.
Zaujímavé je, že niektorí z nás sa pri návrate do tuhej stravy „zbavili“ nejakých svojich závislostí. Prestala, napríklad chutiť káva, sladkosti, iným ťažká prekombinovaná strava, niekto stratil zálusk na extrémne štipľavé či slané chute. A niektorí si po pôste môžu odfajkúť aj parazity. Vyhladované odchádzali z tela sťaby dobrovoľne.
Pri spätnom pohľade na všetky moje pobyty na vode môžem povedať, že hoci každý z nich bol iný, všetky mi dali možnosť nových vhľadov do môjho vnútra. Tiché meditatívne chvíle či praktické cvičenia s maľovaním, modelovaním, rozprávaním boli silno inšpiratívne a odhaľovali mi nové možnosti i posvietili na staré tiene. A hoci som sa stretla veľakrát s udiveným pohľadom – vraj človek nemôže existovať len na vode a práne, dokonca som sa stretla až s hnevom, že takýto pôst nikdy nie, uvedomujem si, že aj reakcie ostatných sú vyjadrením vnútorného strachu. Strachu z hladu, ktorý má každý z nás uložený z niektorých minulých životov, možno aj z tohto života, hlboko v sebe. Navyše, v detstve sme mnohí počúvali vety typu: „Najedz sa, aby si bol silný, pekný, zdravý... Jedz, kým môžeš, kým máš čo, kým... Jedz, lebo ak sa nenaješ, nepôjdeš tam a tam.“ Alebo úplný emočný a manipulačný „zabiják“: „Ak sa nenaješ, nebudem ťa mať rada.“
Koreňové vzorce, ktoré spoľahlivo pracujú v nás a čakajú na svoj čas odhalenia, aby sme s ich pochopením pochopili svoj život a všetky životy vo vesmíre. Je fajn, ak sa naučíme posvietiť si na svoje tiene, tak ich odhalíme a dokážeme vďaka ich pochopeniu a spracovaniu mať kvalitnejší život.
