Vesmír má rád autentickosť, originalitu. My však často máme v sebe presvedčenia, že okolie od nás očakáva nejaké reakcie, postoje či konkrétne slová a ak k presvedčeniu pridáme našu snahu byť obľúbení, milovaní, prijímaní, akceptovaní konáme či hovoríme tak, ako si myslíme, že naše okolie očakáva. Čo sa za týmto naším „myslením“ schováva? Napríklad strach, že nás zrania, odmietnu, zosmiešnia alebo aj bludné presvedčenie z detstva, takzvaný koreňový vzorec, že ak chceme, aby nás rodičia ľúbili, potrebujeme byť poslušní až tak, že potlačíme sami seba. Mnohokrát sme totiž mohli v detstve počuť, že keď budeme poslušní, otec s maminou nás budú ľúbiť. Ak nie, príde po nás bobo, ujo, čert či iná vymyslená bytosť, ktorá si nás odnesie.
Čo by dieťatko pre lásku rodiča urobilo? Pokojne aj potlačí v sebe spontánnosť, autentické konanie a bude konať tak, ako si myslí, že rodičia chcú. Alebo stačí, aby sa rodič viac usmial na súrodenca, aby mu dal väčší kúsok koláča, aby súrodenec prvý dostal cukrík a v duši, ktorá má za úlohu v tomto živote zvládnuť sebahodnotu, sa môžu odkryť sebadeštrukčné programy. Som hlúpy, som nemožný, som neschopný, nezaslúžim si lásku, neviem byť milý a program s nálepkou hlupák, dudroš, neschopniak či iným sebadeštrukčným nádychom je na svete.
Podobné situácie dospelí vedia ešte zaklincovať vyhlásením – veď dieťa z toho vyrastie, veď do dospelosti sa všetko stratí, problém sa zahojí, dieťa je ešte malé, zabudne... Figu borovú. Programy a im zodpovedajúce nálepky poctivo pracujú aj vtedy, keď dieťa akoby vo fyzickom raste zabúdalo na to, čo sa stalo v detstve. Prípadne mnohé tieto situácie zatlačí do svojho tieňa – nechce si na ne ani spomenúť, nechce ich vidieť, nechce o nich počuť. Potom v zrelom veku nechápe, prečo má slabú pamäť, prečo zle vidí, prečo dobre nepočuje. Nevidí totiž súvislosti medzi svojím detstvom a svojou dospeláckou realitou.
Je príjemné byť autentický, bez poznania seba samého sa však autentickosť nenarodí
Autentickosť, spontánnosť a prirodzené správanie v spoločnosti vzbudzujú mnohokrát obdiv i ocenenia. O človeku, ktorý je sám sebou a nebojí sa konať podľa svojich pocitov, často hovoríme, že je silný. Vnútorne silný. Čo možno rozpoznať za jeho silou? Jednoznačne prácu na sebe samom.
Teda hra so sebou samým, na sebe samom. Kedysi sa o výchove hovorievalo, že škola vychováva všestranne rozvinutú osobnosť. Dodatok chýba – jednu ako druhú, bez potreby vyniknúť, bez potreby byť autentickým človekom. Autentickosť či originalita sa necenili. V súčasnosti sú mnohokrát spolu s kreativitou požiadavkou na rozvinutú a otvorenú osobnosť.
Na každú, ozaj každú, situáciu, ktorá nám prichádza do života, je spoľahlivá technika, ktorá nám pomôže rozohrať sebapoznávaciu hru vo vlastnom príbehu. Ide o takzvanú techniku 3P – Prijať, Pochopiť a Pustiť. Skúsme v túto chvíľu prijať poznanie, že sme konali podľa niektorého alebo niektorých z nasledujúcich programov: Musím byť slušný. Chlapi neplačú. Nemôžem hovoriť nie. Musím pomáhať. Keď budem ticho, bude dobre. Nesmiem ukázať, že som slabý. Nepriateľ zneužije moje slabosti. Otvorenosť mi ubližuje. Najprv všetci, potom ja.
Však sa zle číta toľko demotivujúcich a sebaoslabudzujúcich viet na jednom mieste? Prijímam a chápem, že tieto kratučké vety mohli v nás od detstva obrusovať všetky snahy o originalitu a autentickosť. V túto chvíľu si odpúšťam, že som konal/konala tak, ako som konal/konala. Bodka. Pochopená a s vďakou prepustená minulosť zatvára za sebou dvere a nepotrebuje sa pliesť ani do prítomnosti, ani nepriaznivo strachom či nedôverou ovplyvňovať budúcnosť.
Som, kto som. Práve ja som najmilovanejšia bytosť vesmíru
Z nálepiek, ktoré sme si v detstve a v procese rastu prisvojili, sa môžu stať v dospelosti masky. Napríklad maska dobrý a poslušný človek. Vždy a za každých okolnosti. Je to udržateľná maska? Za akú cenu? Napríklad aj za cenu toho, že potlačím seba samého, aby som nepovedal pravdu. Som predsa poslušný a pravda by mohla niekoho zraniť. Že zraní osobu, ktorá chce byť dobrá a poslušná, teda seba?
„Nevadí,“ kývne rukou, hlavná vec, aby boli ostatní spokojní, aby som sa správal/správala podľa ich očakávaní. Vadí-nevadí. Všetky zranenia z potlačenia však môžu mať osudové pokračovania. Ide totiž o agresivitu otočenú do seba. Ostatní sú spokojní, v poslušnom človiečiku sa kopia jeho vlastné nevyjadrené pocity. Jeden k druhému, až je z nich poriadna kopa a vybuchnú napríklad v chorobe, úraze, nepredvídateľnom správaní. „...a taký dobrý človek to bol,“ hodnotí okolie poslušného, ktorý sa začne správať neštandardne, prípadne hystericky či inak vybuchujúco.
Rôzne nálepky a masky, ktoré si dávame preto, aby nás ľudia okolo prijímali a neodsúdili, nemysleli si o nás nič zlé, aby nás neprestali milovať, keď spoznajú naše slabosti, sú sebapoškodzujúcimi programami. Reštart z nich môžeme urobiť pohľadom do svojho vnútra. Ktože to má veľký potenciál sa milovať? Ktože to má veľký potenciál sa rešpektovať? Ktože to má veľký potenciál žiť bez strachu? Ktože to má veľký potenciál žiť v sebaúcte? Ja, ty, my, vy, všetci sme najmilovanejšie bytosti vesmíru hodné lásky, úcty a rešpektu.
Napadá mi myšlienka, ktorá sa mi hodí do momentálneho opisu. Autora však neviem, zaznela na jednej mierovej konferencii: „Každý hriešnik má svoju budúcnosť, každý svätec má svoju minulosť.“
Ako ovplyvňujú masky naše vzťahy, nás samých, náš život
Nikomu netreba vysvetľovať, že masky a rôzne nálepky si vyberáme podľa situácie, v ktorej sa nachádzame. K šéfovi a osobám, od ktorých očakávame zisk a nejakú pridanú hodnotu, ideme s úsmevom, možno až podlízavo. K človeku, o ktorom si myslíme, že nás okradol, pristupujeme napríklad so zaťatými zubami a odmietavo až nenávistne. K dieťaťu maznavo, k žobrákovi opovrhujúco, k chorému a zranenému ľútostivo, k nešťastnému nešťastne, k ubolenému ubolene.
Toľko masiek v jednom človeku! Ako si má potom naša dušička vybrať, v ktorej situácii sme skutočne my a ktorá poloha nášmu zámeru v tomto živote svedčí? Robíme svojej duši zmätok v duši. Ona prišla s nami na tento svet so zámerom – byť šťastnou dušou. Ako môže naplniť svoj zámer, keď sme chvíľu podlízaví, chvíľu usmievaví, chvíľu nenávistní, chvíľu makoví, chvíľu orechoví, či nebodaj aj čerešňoví. Uvedomujeme si však, že rôznymi maskami a nálepkami aj manipulujeme? Manipulujeme najmä samých seba a snažíme sa manipulovať aj ostatných. Protestujeme? Vraj žiadna manipulácia? Stačí ostať v úlohe pozorovateľa, stačí ostať v súlade so svojimi pocitmi a sme v obraze, že každá snaha byť v maske ma v pozadí manipuláciu.
Ako dlho dokáže ostať človek v jednotlivých maskách? Podľa jeho zdanlivej potreby byť v maske, ale i čas hrá za jeho odhalenie. Stačí mnohokrát zložitejšia situácia, náročnejšia úloha, únava či iný vonkajší podnet, aby sa odhalilo vnútro, a už počuť vetu – ukázal svoju tvár.
Kam nás ťahá identifikácia s profesiou, záľubou či inou činnosťou
Som podnikateľ. Som politik. Som učiteľ. Som spisovateľ. Som umelec. Som len robotníčka. Som len matka. Som len dôchodkyňa. Kto je viac? Dve – tri slová s pomenovaním profesie a, ajhľa, jasne vyjadrujeme svoje sebavedomie, sebahodnotu, sebadôveru, sebaponižovanie, sebaodmietanie či sebadeštrukčné programy.
Chceme si zdvihnúť sebahodnotu? Som profesorka – povieme dostatočne hlasno napríklad v čakárni u lekára či v autobuse a očami blúdime po okolosediacich, či začuli, kto som. Prípadne dodáme zopár doplňujúcich slov na pozdvihnutie svojho sebavedomia. V oznamovacej vete – v takomto som... - je však cítiť aj pohŕdanie, pýchu či ďalšie zdravie poškodzujúce vlastnosti. Samozrejme, sebapoškodzujúce. Počúvajúcich možno zabolia z toľkých rečí uši.
Identifikácia s profesiou, záľubou či inou činnosťou však dáva hranice. Ohraničuje na daný moment osobný priestor, pretože som len tým, čím sa v danú chvíľu cítim, že som. Alebo si hranice posuniem a vymenujem aspoň niekoľko svojich zaradení. V posledných týždňoch ide na sociálnej sieti opis maminy ako milujúcej mamy, liečiteľky, upratovačky, čítačky, spoločníčky, kontrolórky, kuchárky, nakupovačky... Funkcií za vagón, a to ešte smerom k mužovi je aj manželka, milenka, potvora, slniečko, miláčik... Každá funkcia má svoje vymedzenie, hranice.
Dobrá správa však je, že som viac, ako si myslím, že som. Ak som vnútorne vyrovnanou bytosťou, ktorá si je vedomá svojich silných aj slabých stránok, môžem sa s láskavým porozumením života hrať na život sám. Nepotrebujem sa škatuľkovať, hoci matrix má škatuľky rád. Je to tak, žijeme v dvojnosti, máme však možnosť si vyberať. Skúsme si, prosím, z tohto výkladu vybrať sebavedomú a šťastím žiariacu bytosť, akou môžeme byť vždy, keď chceme. Záleží od nášho postoja.
