Pohovoríme o skrytej sile slov, viet i myšlienok, ktoré na prvé počutie môžeme hodnotiť akoby v poriadku, v sebe však nesú skrytú negatívnu, deštrukčnú silu.
Byť v priestore odporu, to prináša nepohodu do každodenného života
Príbeh: Slnečné neskorojesenné popoludnie na sídlisku a dve dôchodkyne na lavičke. „Hovorím ti, že hlásili o tretej popoludní,“ zvýšeným hlasom povedala jedna. „Nie, o druhej,“ kontrovala druhá. „Ty nikdy nepočúvaš, čo hlásia, bolo to o tretej,“ nedala sa prvá. „Ty si p..., o druhej,“ kričala druhá. Hádka o čase bez spresnenia, čo sa v ňom má stať, trvala dobrú štvrťhodinu a padali aj tvrdé oslovenia. Dve sivovlasé babky na lavičke z veľkej diaľky ako babičky z knihy Boženy Nemcovej, zblízka stareny s vráskami-hnevničkami medzi obočím a tvárou stvrdnutou odporom.
Pozrime sa na „rozhovor“ dôchodkýň etikoterapeutickým pohľadom. Ich hádka signalizovala, že sú v priestore odporu. Dokonca všetko naznačovalo, že obe ženy sa v odpore vyžívali. Dobrovoľne si ho totiž vytvárali v úplne banálnej situácii a zručnosťou v jazykovom prejave potvrdzovali, že v podobných hádkach sú doma. Hoci si obe prišli na lavičku oddýchnuť, potrebovali hádku, aby sa cítili „dobre“, potrebovali svoju dávku adrenalínového odporu. Chvíľu ešte posedeli v tichšom rozhovore, rozchádzali sa akoby v pohode. V sebe si včak niesli stopy odporu, hnevu, agresivity, ktoré majú pri dlhodobom pôsobení svoje dôsledky. Napríklad vo fyzickom tele sa môžu prejaviť ako teplota, zápaly, herpesy, ekzémy, cysty, nádory.
Niekto fičí na čokoláde, niekto na alkohole, či iných drogách, či „drogách“, naše dôchodkyne na odpore. Nie sú samé. Rozoznáme, koľkože podobných závislých ľudí na odpore je okolo nás? Vytvárame aj my odpor a visíme na ňom? Ako ho vôbec spoznáme? Jednoducho v niektorých situáciách, v iných potrebujeme pohľad z priestoru celistvosti a vidieť súvislosti.
Jednoduché rozpoznanie odporu po prvé – v slovníku je veľmi často slovko nie. Nie, ďakujem, neprosím. Nie, neverím. Nie, neurobím. Dokonca aj v rýchlom slede vypovedane trojnásobne - nie, nie, nie. Nie! Dokonca v jednom televíznom vysielaní na otázku - ste tam? Zaznela odpoveď – nie, nie, som tu.
Návrh cvičenia do bežného dňa: skúsme pozorovať, ako často používame v jazykovom prejave jednoznačné nie, ako často ho používame na vyjadrenie neistoty – asi nie. Navyše, pochybovačné „asi nie“ jeho autora vnáša do priestoru sebaspochybňovania, neistoty. Viete si predstaviť, že by sme NIE vo svojom slovníku rozpustili? Prípadne ho nahradili slovkom ÁNO? Napríklad - chceš čokoládu? Áno, inokedy, momentálne si dám hrozno.
Samozrejme, môžeme si posvietiť na postoj či priestor odporu aj vo svojej mysli. Koľkokrát skôr, ako niečo vypovieme slovami, v myšlienkach zamietneme, a tak vytvoríme už v sebe odpor, ktorý si pripraví energetickú cestu do vonkajšieho života. Môže sa prejaviť v podobných debatách, akú mali dôchodkyne z úvodu článku, ale môže sa prejaviť na zdraví autora takýchto myšlienok.
Mimochodom – v slovenčine máme odporovacie spojky: ale, však, no, lež, avšak, ibaže... Už ich samotné pomenovanie hovorí, do akého priestoru sa ich používaním dostávame, tiež z akého priestoru konáme. Odporovacie spojky, odporovacie vety a odporovacie súvetia totiž vedú priamou cestou do priestoru odporu, a tak sa aj ich používaním utvrdzujeme v priestore odporu. Sme v ňom vo svojom vnútri, rečou si ho vytvárame i okolo seba a potom ho akoby samozrejme používame v komunikácii s partnerom, deťmi, priateľmi, známymi a neznámymi ľuďmi.
Jednoduché rozpoznanie odporu po druhé – v slovníku je veľa záporných viet, hoci ich autor chce povedať vetu kladne, prípadne na otázku očakáva kladnú odpoveď. Napríklad: Neprídeš k nám na kávu? Nedáš si zákusok? Poď dnu, aby si nezamrzla. Nepodal by si mi knihu? Počkaj, kým zelenina nezmäkne. Nemohli by ste mi pomôcť? Nedali by ste mi pár drobných? V dennej tlači sa objavil i takýto titulok nad článkom – Otec rodiny nevie, či nepríde o živobytie, pritom z textu vyplynulo, že otec má strach zo straty zamestnania.
Jednoduché rozpoznanie odporu po tretie – z neistoty alebo z vnútorného vzdoru, teda znovu z priestoru odporu, používanie slovesa neviem. Dáš si polievku? Neviem. Daj mi pokoj, ja nič neviem. Bojíš sa? Neviem. Čo mám urobiť? Neviem. Hotoví Nevedkovia, ktorí si veľmi výrazne podporujú v sebe sebaspochybňovacie programy. Východisko? Dávať jasné odpovede, ktoré podporuje aj odkaz – nech je tvoje áno jednoznačné áno, nech je tvoje nie jednoznačné nie.
Navyše otázka – čo mám urobiť?, signalizuje, že jej autor odovzdáva svoju moc do rúk toho, na koho sa ňou obracia. Nerozhoduje sám za seba, je z vlastnej vôle ne – mocný.
Keď si matka želá, aby jej dcéra žila šťastnejšie ako ona
Existuje metóda, ktorá pomôže identifikovať priestor odporu, priestor odpojenia a povedie do priestoru spojenia, do priestoru celistvosti? Dobrá správa – existuje. Napríklad škola etikoterapie Vladimíra Červenáka učí takzvanú trojkrokovú metódu. Situáciu s dôverou prijať, ukončiť ju a odpustiť s tým, že každý z nás je najmilovanejším dieťaťom vesmíru nadané schopnosťou spájať sa, tvoriť a milovať.
Najbližší a najmilší ľudia v živote sú veľmi často najvernejšími zrkadlami, cez ktoré môžeme spoznávať, kedy sme v odpore. Ako? Nervozitou, vzájomným vytáčaním, „tlačením na pílu“, rozčuľovaním, nechápavosťou, neznášaním toho či onoho na sebe navzájom, na správaní a konaní toho druhého. Jednoducho, zabudli sme na prijímanie. Prijať situáciu takú, aká je, ísť do priestoru spojenia, celistvosti a odtiaľ s pochopením konať. Vtedy je čas v spojení rozprávkou, vtedy je život rozprávkou, v ktorej každý z účastníkov rastie do múdrosti, krásy, pokoja, lásky.
Občas však počuť, že mama dcére želá, aby žila šťastnejší život ako ona. Občas počuť, aby syn bol úspešnejší ako otec. Občas počuť, aby deti mali ľahší život ako ich rodičia. Z akého priestoru vychádzajú tieto želania? Z akého priestoru vychádzajú takéto vety? Definujme ho. Z priestoru odpojenia, z priestoru odporu, ale „... predovšetkým z priestoru nedostatku,“ vysvetlil Vladimír Červenák, etikoterapeut a životný kouč. „Keďže som v odpore voči energii, ktorá ma živí a vytváram s ňou svoj svet, seba aj svoj vesmír, všetko, čo tvorím, je z tej energie a keď som s ňou v odpore, blokujem si ju, nemám ju. Potom som v priestore nedostatku, som obeť. Keď sa v tomto priestore nedostatku udržiavam dlho, cítim sa skutočne ako obeť. Obeť napríklad úplne stratí vieru, že môže byť pre niekoho dôležitým, zaujímavým či užitočným človekom. Stále sa ospravedlňuje, že obťažuje, že nie je potrebná, nie je významná, nie je taká, nie je hentaká. Vnútorne má pocit, že žije v nedostatku, uverila v svoju bezmocnosť, potrebuje naučiť sa prijímať.“
A tak napríklad žena potrebuje prijať svoj život taký, aký žila, jej dcéra bude žiť svoj život ľahší o matkino prijatie. Otec potrebuje prijať svoj, možno z jeho pohľadu, neúspech, aby syn mal otvorenú cestu do úspechu. Rodičia potrebujú prijať svoj život, nech bol akýkoľvek a nech ho momentálne hodnotia aj ako ťažký. Ich deti cez rodičovské prijatie pôjdu svojím životom inak.
„Prijať svoju stránku, o ktorej si myslíme, že je slabšia, ťažšia či temnejšia, je veľmi dôležité, lebo všetko to, čo v sebe neprijmete, to oddeľujete a potom ste stále v páde,“ pokračoval etikoterapeut. „Všetko, čo v sebe potláčate napríklad ako rodič, si buďte istí, že sa prejaví na vašich deťoch. O čo viac rodičia tlačia na svetlo, o to viac ich dieťa to vytláča do tmy. Dieťa si nájde svoje svetlo, ale inak, ako to chcú rodičia.
Všetko, čoho sa chcete zbaviť, narastie desaťnásobne a bude to kdesi vo vás kysnúť a smrdieť. Bude sa vám to tlačiť cez blízkych, cez okolie, cez vnúčence... Cez všetko vám bude život ukazovať, že niečo máte v sebe zatlačené. Naopak, všetky situácie vo svojom živote treba prijať. Až potom, keď ich prijmete, môžete ich meniť. Cez seba. Môžete seba transformovať. Energiu, ktorá je vo vás, môžete použiť užitočne. Jednoduchý príklad: sú dva prístupy k životu. Máte rožtek, ktorý stvrdne na kameň. Jeden prístup je – zbavím sa ho, vyhodím ho. Čistá strata. Na rožtek si totiž pracoval, niekto naň musel siať, mlieť, piecť, predať, kúpiť, domov doniesť, a stvrdol na betón. Koľko je to energie a vy ho vyhodíte. Druhý prístup je – rožtek stvrdol a vy z neho urobíte strúhanku alebo namočíte do vody a nakŕmite holuby. Energia sa nestratila, bola zúžitkovaná.“
Môžeme životné situácie aj svoj menej šťastný, úspešný či neľahký život prijať zo správneho priestoru. Nehodnotiť život, neposudzovať ho z priestoru bezmocnosti a strachu. Naopak, vstúpiť do priestoru celistvosti, advaity a z tohto priestoru sa naň pozrieť a prijať ho.
PS: text o kašli a prdoch je tu - http://dagmarasaritapoliakova.blog.sme.sk/c/435006/vetry-su-zdravsie-ako-kasel-alebo-z-akeho-priestoru-hovorime-tak-sa-citime.html?ref=viacbloger
