Utekala som skoro ráno, ešte po tme, na autobus. Cestu som si skracovala malým parčíkom, ktorý bol slabo osvetlený, ale strach som neriešila. Trochu so mnou však zamával, keď som na konci cestičky zbadala siluety. Sedem až desať mužov. Všimli si ma, nestihla som ich ani spočítať. V tú chvíľu už počet nehral žiadnu úlohu. V stotine sekundy som si totiž uvedomila, že situáciu treba riešiť, nie báť sa jej. Nespomalila som. „Hej, poď si s nami vypiť," postavili muži stenu z vlastných tiel. Opitý zborový smiech. Vtedy som si všimla fľaše v ich rukách a črepy z rozbitých na zemi. Takmer bezstarostne som odpovedala: „Chlapci, inokedy, utekám na autobus." Trochu som spomalila, nechcela som nasilu pretrhnúť živú zábranu. Ani by som nemala žiadnu šancu. Vtedy sa akoby zázračným prútikom živá stena predo mnou začala rozostupovať. „Tak prídeš?" zaznel jeden opitý hlas. „Prídem," odpovedala som zreteľne. Zachovávala som si doterajší, možno sebavedomý, rytmus chôdze a ani som sa neobzrela. Cítila som však, že možno zlomky sekúnd rozhodovali o mojom zdraví či živote. Na sedadlo v autobuse som klesla úplne oslabená. Dalo by sa povedať - roztrasená.
„Čo rozhodlo, že ma pustili?" analyzovala som v duchu. Neukázala som strach. Bála som sa? Určite v tej kritickej chvíli nie. Až dodatočne som si uvedomovala, akoby moje vnútro preplo na vlastný systém ochraňujúci život a konala som bez dlhých úvah. Akcia v zhode so situáciou. Wau, správala som sa, akoby som bola na jednej vlne s opitými mužmi. Presne. V tú chvíľu som bola ich rovnocenným partnerom. Žiaden strach, žiadne bojazlivé pohľady, žiadna splašenosť vo vnútri, ale ani žiadna vyzývavosť či agresia. Dokonca som mala snahu bez opovrhnutia sa im pozrieť rovno do očí.
Na túto situáciu som zabudla až do chvíle, keď som sa na rovnakom mieste po rokoch stretla s podobnou hrubou silou. Nešlo celkom o znásilnenie, ale... o tom inokedy.
Vtedy som si uvedomila, že som dala opitým mužom v parku sľub, a nedodržala som ho. Možno som mohla aspoň symbolicky, pretože sľuby sú z môjho pohľadu posvätné a mali by sme ich plniť. To, že násilie ma čakalo na tom istom mieste v tom istom meste aj po rokoch, len potvrdilo slová môjho priateľa astrológa, ktorý hovorieva, že svoj osud nikto z nás neočúra.
