Filip prvé detské roky tancoval na Liptove. Dodnes s láskou spomína: „Na pohyb som si zvykol už v tanečnom súbore Jessy. S Ivanou Slanou sme robili veľa kreatívnych vecí a tiež skoky. V Jessy som sa naučil, ako skákať, aby skoky vyzerali dobre. Naučil som sa i rôzne tanečné triky a keď som neskôr v tanečnej škole v Prahe pridal klasickú baletnú techniku, moje skoky sú vďaka tomuto všetkému pevné, vysoké. Samozrejme, tanec som dostal do vienka pri narodení, v školách, súboroch, na kurzoch som ho len ďalej rozvíjal.“
Škola, tanečná prax, maturita
V Prahe skončil Filip Martinský maturitou tanečné konzervatórium zamerané na klasický tanec a balet. „Absolventský koncert bol v Stavovskom divadle, tancovali sme s partnerkou ťažké a zároveň krásne klasické pa de deux zo Spiacej krásavice, v druhej časti predstavenia som mohol byť viac sám sebou - v suite z baletu Raymonda, kde som zvládol technicky, ale i fyzicky náročnú hlavú úlohu Abderachmána.“ Pokračoval: „Maturita bola náročná nielen po fyzickej stránke, ale tiež preto, že som všetky predmety robil v češtine. Mohol som aj inak, ale som presvedčený, že maturita je dôležitá, a tak som sa „hecol“, že češtinu dám.“
Mladý muž maturoval nielen z češtiny a angličtiny, ale aj všetky teoretické a metodické predmety robil v češtine, aj dejiny tanca, pedagogickú prax, aj absolventskú prácu. „Nič mi neodpustili, ale chvalabohu, zvládol som to až nad očakávanie dobre. Čeština mi robila problém najmä pre pravopis, predsa je iný ako v slovenčine.“
Popri škole mal Filip možnosť pôsobiť v súbore pre absolventov - Bohemia Balet. Bola to jeho tanečná prax a mal možnosť vystupovať v sólových úlohách najmä v siedmom a ôsmom ročníku. Nielen vystupoval, ale riaditeľ školy Jaroslav Slavický podporoval aj jeho choreografický talent a navrhol mu robiť aj svoje vlastné choreografie - prezentácie. „Bolo to super, lebo som mal možnosť už ako študent všetko skúsiť – divadlo, osvetlenie, zvukára vo vlastnom predstavení. Som za to veľmi vďačný. Za svoj posledný úspech v tomto období pokladám víťazstvo na prestížnej baletnej súťaži v Plzni aj ocenenie na medzinárodnej choreografickej súťaži tanečných konzervatórií v Poľsku, kde som sa prezentoval svojou súčasnou choreografiou Strange fruit...“
Počas štúdiu sa zúčastňoval aj na rôznych tanečných a choreografických workshopoch, študoval mimo školy aj súčasný tanec, alternatívne umenie. V Prahe bolo pre neho veľa takýchto možností. „Všetky tieto tanečné štýly, ktoré som skúmal, mi pomáhali vytvárať akýsi balans, oddýchol som si pri nich, prišiel na iné myšlienky. Klasický balet však tvorí základ môjho tanečného umenia.“
V čom bola Praha pre mladého muža prínosom? „Dostával som veľa možností v súbore. Škola, v ktorej som študoval, má bohatú tradíciu za sebou viac ako sedemdesiat rokov, takže mi ponúkla kvalitné štúdium. Boli na nej veľmi zaujímaví učitelia, vyzreté osobnosti, ktoré tancovali veľa rokov, takže mi mohli veľa odovzdávať a ja som nasával ako špongia. Zaujímaví ľudia, zaujímavé názory, to ma veľmi obohacovalo. Rovnako Praha je veľmi rozmanitá. Prvé týždne boli v nej ťažké, hlavne za rodinou mi bolo smutno... ale tanec ma rýchlo presvedčil, že byť v Prahe má pre mňa význam. Veď som dostal do vienka dar tanca, je mojou povinnosťou ho rozvíjať.“
Život po maturite? „Dlho som uvažoval, čo ďalej. Pred ukončením školy som mal viac ako sedemnásť skúšok v priebehu dvoch mesiacov a popri tom som musel zvládať aj konkurzy. Dvojnásobná psychická záťaž. Stihol som konkurzy len v Česku a na Slovensku, čo ma trochu mrzelo, na tie zahraničné som nestihol zareagovať, ale beriem to ako cestu. Dlho som sa rozhodoval, či pôjdem do kamenného divadla, čo má svoje výhody, ale aj nevýhody, ako napríklad dlhodobá viazanosť. Alebo ísť na voľnú nohu, kde vidím veľkú výhodu práve v tom, že hoci si musím všetko zabezpečovať sám, môžem spolupracovať s viacerými choreografmi v rôznych divadlách doma i v zahraničí. Celé je to však na mojej zodpovednosti, disciplíne a určení si priorít.“
Disciplína, vytrvalosť, priority
Nakoniec sa rozhodol pre súbor tanečného divadla Lenky Vágnerovej, ktorú považuje za vynikajúcu choreografku v Čechách i na Slovensku. U nej momentálne pracuje na novej premiére, ktorá bude v decembri. „Veľmi sa mi páči, že Lenka postavy stavia na osobnosti tanečníka. Presne toto som hľadal – rozvíja to, čo je vo mne najlepšie. Samozrejme, klasiku som nezavrhol, dokonca som zistil, že moje telo si klasiku vyžaduje a ja ju doslova ľúbim. Neviem si predstaviť, žeby som bez klasického tanca dokázal žiť, takže chodím skoro každý deň buď do národného divadla, alebo do školy. Maturitou mi škola neskončila, pretože riaditeľ školy mi nechal možnosť chodiť naďalej na tréningy a tam je vždy čo zlepšiť technicky. V divadle je prax viac tanečná, tancovanie na pohodu. Kondičku si však potrebujem udržiavať, ale už som povedal, že disciplína je najdôležitejšia.“
Je teda Filip disciplínovaný? „Snažím sa byť. Žiadne také, že teraz sa mi nechce... Nie, nie, nie a keď náhodou taká nechuť prichádza, tak ju rozpúšťam nejakou fyzickou činnosťou. Napríklad idem behať, bicyklovať, plávať... Ide o môj pocit, že som niečo pre telo urobil. Takže pohyb každý deň.“
