Sama si uvedomujem, ako je dôležité dať cez slová z tela von svoje pocity. Veď „vďaka“ vlastnému zaštíteniu a neschopnosti rozprávať, dať von zo seba všetko, čo cítim, preciťujem, som prišla o štítnu žľazu.
Napriek tomu si uvedomujem, že mladého človeka rozprávanie oberá o energiu, ktorú potrebuje pre svoje telo, pre svoje zdravie. On totiž rozpráva enormne rád – rozpráva počas cvičenia, komentuje moje pokyny, rozpráva do rozprávania iných, rozpráva aj v priestore, kde je sám. Keď som ho raz takéhoto urozprávaného sledovala, prišiel mi na um obraz, ktorý som zažila v kostole, do ktorého sme s priateľkami vbehli na poslednú chvíľu.
xxx
Išli sme spolu vzdať úctu jednej z nás, ktorá odišla na druhý breh. Ledva sme vošli do lavíc, prichádzala farárka. V stoji sme ju vítali a hľa, naskytol sa mi zaujímavý pohľad. Chvíľu som znehybnená sledovala muža stojaceho neďaleko predo mnou, potom prišiel údiv. Muž totiž stál tak, že mu hornú časť tela čiastočne osvetľovalo slniečko nakúkajúce cez okno. V lúčoch mu veľmi jasne vystupoval z temena hlavy v mieste, kde má novonarodené dieťatko veľkú fontanelu, tenký pramienok teplého vzduchu. Pásik pary, aký vídavame v chlade vychádzajúci z úst. Teraz sa hadil z temena hlavy plešatého muža. Chvíľu šiel rovno, potom sa jemnučko skrútol smerom k oknu a strácal sa vo vzduchu nad mužovou hlavou vo výške asi dvadsať – tridsať centimetrov. Obraz som sledovala až do chvíle, kým muž začal spievať. V tom momente sa pramienok stratil a nahradil ho prúd teplého vzduchu vychádzajúceho z úst.
Pre mňa to v danú chvíľu bol veľmi symbolický obraz toho, čo je momentálne v centre mojej pozornosti. Sú to energetické centrá človeka, ich harmonizácia, posilňovanie i pochopenie. Kým muž bol vo vlastnom pohrúžení, stíšení, pramienok naznačoval napojenie na zdroj cez korunné energetické centrum. Navyše, dialo sa to v kostole... Vo chvíli, keď otvoril ústa, vydával veľmi mohutný prúd energie cez ne. Napojenie oslablo, možno sa stratilo.
Hovorím, že pre mňa je to symbolický obraz, ktorý presne vystihuje to, čo cítim. Kým sme v stíšení či meditácii, sme v spojení so zdrojom. Keď začneme rozprávať, mohutne vydávame cez slová svoju silu, energiu. Potom sa možno cítime unavení, „vyšťavení“, vyrozprávaní či urozprávaní, alebo ani nič necítime, len naše telo vie, že zbytočne vydáva energiu, ktorú by vedelo efektívne spracovať pre vlastné zdravie. To nehovorím o tom, ako nás niekedy veľa slov iných unavuje...
xxx
S mladým mužom teraz vedome spracovávame, ako a kedy rozprávať, učíme sa v rozprávaní poznávať hranice, ktoré nás nebudú oslabovať. Naopak, dajú nám silu. A prečo píšem v množnom čísle? Čo sa týka iného a stretávam sa s tým, týka sa aj mňa, je to jedna z ETIKOterapeutických zručností.
