ODMIETANIE
V maminom brušku mi bolo tak krásne teplo. Napriek tme som sa v ňom cítila dobre. Ešte som mala dostatok miesta, kopkala nôžkami a plávala si hore-dole až do chvíle, keď som zacítila, že rodičia ma nechcú. Uvažovali o potrate. Stiahla som sa do klbôčka a ticho plakala. Bála som sa. Napokon sa rodičia rozhodli pre môj život, ale vo mne strach z odmietnutia ostal. Na celý pozemský život. Vždy, keď som zacítila či už ako dieťa, tínedžerka alebo dospelá žena odmietnutie, ovládol ma strach a ťažko som riešila vzniknutú situáciu. V súčasnosti si už jasne uvedomujem, keď ide v mojom živote o odmietnutie, prevzala som zaň zodpovednosť a pozerám sa naň akoby zvrchu tak, aby som mala vždy možností na rozhodnutie a nebola tlačená strachom do kúta.
MAMA
„Nikdy nebudem ako moja mama," zapovedala som sa ako puberťáčka. Klasika u každého v tomto vývinovom štádiu. Išla mi vtedy na nervy najmä mamkina zvedavosť. Akoby potrebovala nevyhnutne k životu vedieť nielen to, čo som kde robila, ale aj kde ktorý sused išiel, kto ku komu prišiel, s kým kto chodí, aký opitý sa večer vracia domov. Po rokoch som sa však pristihla, ako utekám k oknu pozrieť, kto to kráča po ceste. Vtedy mi došlo: „Som ako mamka." Zastavila som sa medzi oknom a kreslom. Nebolo to ľahké zastavenie. Ťažko sa mi kráčalo aj naspäť do kresla, ale zvládla som to. Dlho som však potrebovala byť veľmi bdelá, aby som nekopírovala svoju mamu v tom, čo sa mne samej v puberte nepáčilo.
SVOKRA
Nevyhli sme sa klasickému vzťahu, ktorý je terčom mnohých vtipov. Jedna typicky zlá svokra, druhá typicky zlá nevesta. Škrípania do veľkého voza. Hádky, nenávisť, ignorácia. Rozhodla som sa zmeniť náš vzťah. Keďže slová nepomáhali, na svokru som myslela len v dobrom. Dlhé mesiace. Raz, keď som okopávala zeleninu, svokra mi priniesla do záhrady kávu. S mliekom a cukrom tak, ako som ju mala rada. Veľa sme vtedy ešte nenarozprávali. Keď som však v jeseni oberala jablká, manželova mama mi prišla pomôcť. Podržala rebrík, podala debničku. A rozprávali sme sa. Veľa, veselo a v pohode.
PÔROD
Netušila som, do čoho idem, keď som rodila prvýkrát. Prekvapila ma veľká bolesť. „Tak ľahko si vošlo, dieťa moje, dnu, tak boľavo ideš von," prebehlo mi niekoľkokrát mysľou medzi pôrodnými sťahmi. Druhého pôrodu som sa bála. Už som vedela, čo ma čaká. V treťom tehotenstve som sa však rozhodla, že si pôrod užijem. Cielene som sa naň tešila, iné myšlienky som nepripustila. A tak som tretí pôrod precítila každou bunkou tela. A s radosťou. Takmer s nadšením som sledovala poslednú fázu pôrodu, keď moje dieťatko vychádzalo zo mňa hlavičkou von. Šmykľavé vykĺznutie a detský plač. „Úžasné," usmievala som sa. Kedykoľvek som potom mala v živote ťažšie chvíľky, spomenula som si na to, keď som bola súčasťou božského zázraku, ktorý som dokázala pri plnom vedomí precítiť - zrodil sa aj zo mňa nový život.
AUTOBUS
Keď som ťažko púšťala dcéru za prácou do zahraničia, jedna z potešujúcich rád okolia znela: čo chceš, si len autobus, ktorý doviezol dieťa na tento svet. Plače autobus, keď z neho vystupuješ? Ja som plakala, ale často som si potom cez slzy uvedomovala, že životaschopné dieťa ma naozaj nepotrebuje mať za svojím zadkom. Dodnes som však s radosťou „křoví", do ktorého sa moje dospelé dieťa môže kedykoľvek schovať.
