Jedno z mojich ponaučení zo stretnutia zoči - voči. S milým mladíkom sme sa dohodli cez net, že pôjdeme na kávu. A už to prišlo. Vidím ho, je upravený, tak ako jeho prejav. No niečo mi našepkávalo, že to nebude také osviežujúce, ako si malý rojko vysníval.
Prvé stretnutie, podanie rúk, ledva mi ju stlačil. Takto podať paprčku? Teeda.. Turniket čo delil dva svety rozdelil aj môj pohľad na tohto človeka. Videla som v ňom už niekoho iného. Cítila som, ako sa neustále na mňa pozerá. Jeho pohľad na vlasoch, krku, perách, prstoch. Kĺzal mi zelenými očami po tričku a jeho zrenice boli obrovské. Sú pohľady čo mi nevadia, lenže tento ma iritoval, a trhal zo mňa šatstvo. Stále sa tlačil bližšie. Cítila som jeho dych. Neznášam, keď sa na mňa niekto bezdôvodne tlačí. On zrejme ten dôvod našiel. (Kráčali sme totiž do reštiky. Chcel ísť autom, nehrozí, cudziemu do auta nevleziem, aj keby bolo celé zlaté.)
Začalo mi byť nepríjemné, že do mňa stále vráža, čo som dala patrične najavo. Strčila som do neho. Iba sa usmial, bral to ako milý žart. Povedal, ako sa krásne smejem, ostala som vážna. Pýtal sa ma, či by nemohol zavolať, ale nemá číslo a keby som mu ho dala, či zodvihnem. Moja odpoveď vyletela a priklincovala mu úsmev. „Nie, nezodvihnem!“ Ostal zaskočený, a ja som sa na ňom smiala. Pozrel na mňa. „Jeej, ty máš aj zmysel pre humur.. To sa mi páči.“ Nepochopil, číslo nedostal.
Nasledovala večera v reštike. Mali dosť drahú vinotéku, víno nepijem takže mi to bolo jedno, ale ceny som si okukala. (Čo už len na vode, cukre a hrozne môže byť také drahé? Vinári pukajú od jedu.) Objednala som si niečo ľahké a lacné, neviem zdierať ľudí.. Čo je vraj na moju škodu. To mi vštepujú moje baby. No reštika sa začala plniť ľudmi ako vo Formanovej scéne z Doctorowovho Ragtime. Hneď mi napadli obrazy, čo takýto ľudia dokážu spraviť s takými nezaujatými ošemetmi ako sme my.
Zapálil si cigaretu a dym mi fúkol do tváre. Ohradila som sa, že čo si to akože dovoľuje. Ako sa mohol tak zmeniť? Za sklom to bol človek so srdcom. A možno za tým sklom svojho PC si akurát tak honil. Prasa jedno. Ospravedlnenie doletelo rýchlo. Celý zvyšok večera bol nadmieru kontrolovaný. Ale tie jeho sprosté oči. Tie hnusné žabacie oči mi stále padali do výstrihu a už to ani nemaskoval. Pozval ma na skromnú vilku čo má niekde v riti zašitú. Odmietla som a zrušila som jeho nemú, vpriadanú túžbu ošukať ma v tichu hory. Zavelila som odchod. Pravda celú cestu sa na mňa zase lepil. Pýtal si číslo. Nepočujem. Pýtal sa na priezvisko, nepočujem. Ešte raz. Hodila som hrivou dozadu a v očiach mi iskrilo (symptómy: úzke prižmúrené oči, nad koreňom nosu jamka, pery jemne našpúlené).
Na rozlúčku som mu podala ruku. Volal ma do svojho nablýskaného volva. Odmietla som, nech si vydržiava inú, na toto nemám svoju gastro sústavu nainštalovanú. Ako som mu podala ruku tak ma strhol k sebe. Zhúkla som naňho, že čo to má byť. Pochopil, že zrejme na prachy ma nenabalí a ani na bozk, ktorý sa mu nepodarilo vtetovať do mojej mysle. Jedovito som ho odsotila a na slová, bolo mi s tebou príjemne, kedy sa stretneme, som tresla dverami na vchode a stratila som sa v tieni chodby.(Selavííí bláznivý diabol strč sa... Preháňalo sa mi hlavou!!) Po tomto stretnutí ozaj netúžim dať šancu iným.. Tento druh zoznamovania ma už sklamal.