reklama

Prepasírované krehké puto: matka - dcéra

Ako povedať niekomu: Mám ťa rada, aby to nevyznelo gýčovo a hlavne, ako faktor skrytej neschopnosti dávať to akosi najavo. Stalo sa mi niečo, na čo tak skoro nezabudnem! Rodičia si prečítali môj blog. Pre niekoho nič nepríjemné, veď treba sa povzniesť nad výplodmi našej urečnenej trúfalosti. Je to istý druh verejného myšlienkového exhibicionizmu. Nejaká dobrá duša sa pochválila, čo ich dcérka asi tak robí a čím derie klávesnicu jej nového notebooku. Mrzí ma jediný fakt, a to ten, že si moja mama, myslí, že blog o dcérach a otcoch ukazuje len jednostrannú náklonnosť a lásku k spomínanému otcovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Mrzí ma, že to zobrala tak, ako istý druh chvály siahajúcej až k samotnému nebu o otcoch. Prečo som blog o rodine nepísala o nej ako prvej? Neviem. Vzťah k nej mám len pre seba. Nemala som ten pocit, že je vhodný na blog, aspoň teraz nie...Neviem ešte tak písať, aby to malo istú vážnosť a taktnosť, ktorú si zasluhuje. Ono to tu všetko tak skostrbatie. Zmení sa to tu. Každý to chápe inak. Isto to poznáte. Napíšete článok a verejnosť vás zvozí a nevidí tu skrytú pointu, ktorá vám je však už od začiatku úplne jasná. Každý ma predsa svoju mamu rád. Už len za to, že nám dala život. Znie to otrepane, ale je to tak. Veď, keď si predstavím, čo ma čaká, tak až husia koža na mňa lezie. Výchova je skôr na pleciach matky. Ona ten prút formuje, ukazuje mu cestu a snaží sa ho dotlačiť do cieľa. Neviem, ako to mám pomenovať, ale bola to istá rana do srdca. Niekto mi ju tam zasadil a ešte aj od chrbta. Viem kedy si niečo „poseriem.“ Ja to viem, už len podľa toho, ako je moje meno vyslovené. Doma ma volajú Dadka, ale keď mi je povedané Dagmar, už začínam rozmýšľať, že čo som pokazila alebo na čo som zabudla. (Dosť bežné, zabúdam a zbrklo reagujem takže vraj pôsobím dosť chaoticky). No tentokrát som nevidela hnev, alebo niečo v podobe môjho večného hlavostrácania. Videla som smútok, žiaľ a začala som sa sama pýtať, že čo sa asi tak deje. Neviem, ťažko sa mi o tomto píše, ale potrebujem to aspoň vyskúšať a napraviť nedorozumenie, ktoré sa prikradlo. Gejzír emócií mi nedovolil dýchať.Cítila som jej skleslosť na duchu, jej beznádej. V slovách bolo príkro cítiť moju vinu. Nemám rada, keď vidím niečo zlé, hlavne ak sa jedná o vec, ktorú som spôsobila ja. V tomto som zbabelec. Mrzelo ju, že som ju nespomenula, že som jej venovala iba jedinú vetu, aj to takú na ktorú nemohla byť hrdá. Ako vysvetliť mame, že ju ľúbite, ako jej povedať ďakujem bez toho pocitu chladu v očiach. Z kadiaľ je ten chlad? Nuž je to náš zvyk, zvyk toho, že mama príde uvarí, uprace, ožehlí, proste berieme to ako samozrejmosť. Čo však nie je správny uhol pohľadu. Sú mami, čo ťažko pracujú. Niektoré fyzicky, iné psychicky. Podľa štatistickej štúdie, je vraj psychická práca oveľa náročnejšia. Moja mama má žiaľ tu horšiu prácu, tú psychickú. Prichádza domov unavená a my na ňu hneď vybafneme, oper mi toto, kde mám hento a čo si kúpila. Uslintane jej prekutávam igelitu a snažím sa vytrhnúť čokoládu so samého dna. A ako tak spätne rozmýšľam, zrejme ani jedenkrát som sa jej nepoďakovala.Priznávam sa, chcela som napísať aj o nej, ale ešte som sa na to necítila, ako som spomenula, je to iné ako o otcovi. Matky a dcéry majú vzťah vo vzťahu. Stále si kladiem otázku, prečo jej to dali prečítať? Prečo? Vedeli, ako bude reagovať, vedeli čo sa stane, a predsa nám ublížili. Nechápem ľudskú závisť a nenávisť. Keď niečo krásne funguje, vždy sa nájde niekto taký, čo bude prekliato snoriť a vyťahovať chybičku po chybičke. Po rozhovore som kráčala hore schodmi s istou nechuťou. Schodisko je krátke, ale zatočené. Ňufákom psovej papuče som asi zakopla o každý schod. Hrdlo som mala stiahnuté. Neschopnosť vysvetliť a napomôcť k objasneniu kauzy otec- dcéra sa mi nič nepodarilo vyriecť. Pravdepodobne sme na túto skutočnosť civeli dve. Teraz sa cítim uväznená. Nemôžem nechať voľnosť, stále sa zamýšľam nie len nad večným zdrbávaním na margo pravopisu, ale už aj nad tým, čo píšem. Chcete niekoho pochváliť? Rozmyslite si to. Chcete ho naopak potopiť, aj na to pozor! Teraz ju ani nedokážem opísať, ako som chcela, aby to neznelo ako zažehlenie si hriechu. Dá sa písať o stovkách vecí, vzťahov, lenže niekedy vás niekto predbehne a jednoducho zvolíte variantu B a píšete o inom. Teraz to vidíš ty potvora, čo si ma takto prezradila a jednoducho to tu zrazu o sebe čítaš. Hm? Aký je to pocit, byť vtiahnutý do deja? Aké je to, keď si ťa zrazu môžu vziať na paškál, čo? Mlčíš. Tak len mlč, je to lepšie. Teraz rozhodne! Mami, ja ťa nechcem vidieť už takúto. Pozri, číta to stovka ľudí a verejne ma teraz buď pochvália alebo zatratia. Istým spôsobom možno i ohodnotia, alebo si jednoducho prekliknú na niečo viac pútavé. Stalo sa, tak poďme ďalej!

Dagmar Obertová

Dagmar Obertová

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Neskutočne skutočná :) Autorku poznám už nejakých tých cať rokov, je to fajn baba. Dokonca sa podobáme. Každé ráno sa stretneme v kúpeľni a potom i pri šoférovaní, ale to jej vidím len oči... Zoznam autorových rubrík:  Ona a jej zážitky, fikcia...?No čo som zase vyviedla..Deje saPrerušenie denného stereo-typuDd-alebo drzé dráždenie..BanáNOvá republikaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu