Nechce sa jej vstať, budík počuť po druhý krát.. Tvár má otlačenú od vankúša, ktorý jej už roky kazí chrbticu. Veľký a neforemný, naplnený perím až na prasknutie. Papuče elegantne prisunuté pri posteli, župan prevesený cez operadlo starej stoličky. Pomalými pohybmi sa obúva. Župan si neoblieka, nemá naň čas.. No túži po ňom. Asi preto, čo pre ňu znamená. Znamená dlhé sobotné ráno, slnko svietiace cez pokrývané žalúzie. Ako rada by si ho len obliekla, no dneska to nepôjde.
Skriňa je plná po vrch vecami z čínskych obchodov. Oblieka sa. Ako sa jej len nechce, ide jej to ťažko, priam s odporom. Premýšľa nad večerom. Nemala byť tak dlho hore. Neraňajkuje, iba prechádza okolo kuchyne. Ale premohla ju jej pahltnosť. Krabica s mliekom zásadne nie trvanlivým, nebola dopitá. Typický mliečny pach razí zo skleného pohára, ktorý plní až po okraj čokoládovými lupienkami. Na svoj vek sa stravuje detsky.
Balenie vecí jej nerobí problém. Úhľadne ich má prichystané na stole, letmý pohľad do diára, ozve sa len smiech s poznámkou, ktorú počuje len ona. Vlasy má hrozné, ako ich len nemá rada. Sú ako vtáčie perie. Každé ráno si ich zmýva, aby vyzerali stále fádne ako každý deň. Sú bez fantázie, bez života, krotené ranným umývaním a ponechané napospas dňa.
V mlieku plávajú napučané lupienky. Zafarbili pohár a biela tekutina dostala pre ňu neuveriteľný šmrnc. Nepije ho rýchlo i keď čas preletel okolo a nečaká ju. Vychutnáva si ho. Glg po glgu. Vlasi jej už vyschli, tak rýchlo.. Čoby iný zato dali. No i tak ich pohŕdavo odmietajú.
Nechce byť dnes vyzývavá, len trošku iná ako inokedy, chce zaujať svojou tajomnosťou, ktorá sa už nenosí. Je stále rovnaká dnes, včera, pred rokom.. Nekomunikuje iba počúva. Čo sa jej prehráva hlavou nepovie, je sebec, mlčí a keď ju niekto vyzve odpovie. Pozorovanie z kúta jej vždy išlo. Nechce sa s ňou nik hádať, je tvrdohlavá a puntičkárska. Aj tak by bolo po jej, načo sa rozčuľovať. Žije si vo svete, ktorý ju požiera. No ona ho nadovšetko miluje, ale zároveň i nenávidí. Bojuje zo sebou a depresiami, je na ne sama. Sú len jej. Bolesti či radosti to je jedno, nikdy ich nepodáva nikomu na tanieri.
Dvere nezamyká. Veď načo, dom nie je prázdny. Žije s matkou. Ranná hmla jej sadá k nohám. Zrýchleným krokom ju preráža, ale stále ide hrdo, nie uponáhľane. Decentný make-up ktorý ju chráni pred odhalením jej nedokonalostí, si dostatočne stráži. Vchádza do budovy. Sadne si a v tichu tlmených svetiel si prezerá tvár. Je biela a bledá bez rumencov, ktoré jej vedia vyčariť len knižky. Nepozná ľudí naokolo i keď je už s nimi dlho. Netrápi ju to. Načo sa zaťažovať niečím tak nepodstatným, ako sú priateľstvá založené na vypočítavosti a potrebách druhých. Neotáča sa, pohľad jej smeruje priamo. Je ponorený v splíne. Možno myslí na matku, či vzala rannú dávku liekov, je ich predsa toľko.. Nadá sa rušiť hlasným smiechom mužov sediacich len na pár krokov.
Životom sa prebíja sama, bez partnera. Muži sú pre ňu len stroje túžiace po sexe, ktorý si vyslovene stráži. Ale pocit to je krásny, už len z toho dôvodu, lebo nevie čo by jej tak mohlo chýbať. Kto ani raz nezažil objatie, vzrušujúci bozk, ktorý spôsoboval šteklenie v brušku a hrdlo stiahnuté oceľovou okovou, nevie...
Deň v práci končí povzdychom a spomienkou na štúdium, ako jej vtedy bolo len dobre. Pretĺka sa večerom, je sama. Nik jej nekráča naproti, nenesie kapsu naplnenú po okraj nákupom. Nesie iba seba svoju samotu a žiaľ, ktorý si nechce priznať. Napĺňa ju hlavne keď vidí šťastnú dvojicu. Noci, ktoré preplače do vankúša nik nevidí, nepočuje, necíti.
Sú zvieratá, žijúce životom samotárskym, ale ľudia sú tvory spoločenské, tak prečo..?
