Nové, pohodlné, dcérami ofrflané /ale však nosiť ich budem ja, tak čo.../, cenovo prístupné - 23 éčok - ani veľa ani málo, už len kráčať prešovskými chodníkmi.
K prvému prekvapenému pootvoreniu očí došlo na 2. deň ich nosenia, keď sa mi začal odliepať podpätok, teda podlepenina podpätku. Poučená inými topánkovými príhodami som pietne vložila topánky do pôvodnej škatule a zo smutnou otázkou v očiach i na perách - čo s tým ďalej? - som napochodovala do prešovského A..... v prešovskom M.... Pani za pultom na mňa lakonicky pozrela a jej veta: „Na to sa reklamná udalosť nevzťahuje." - ma ani vlastne neprekvapila.
K druhému otváraniu očí došlo asi o mesiac, keď som si všimla lichobežníkový tvar podrážky topánok. „Ak to takto pôjde ďalej, tak tieto boty nedožijú do jari", zhodnotil daný stav môj pragmatický manžel.
Stav bdenia a definitívneho otvorenia očí nastal do tretice, a to po zistení, že špička mojich trojmesačných topánok začína povoľovať. Pietne som utrela topánky od prachu, vložila ich do igelitovej tašky /pôvodná škatuľa už dávno bola ta -tam/ a vybrala sa zo smutnou otázkou v očiach i na perách - čo s tým ďalej? do prešovského A..... v prešovskom M.... Pani za pultom na mňa lakonicky pozrela a jej veta: „Na to sa reklamná udalosť nevzťahuje." - ma opätovne neprekvapila. Naopak, bola som na seba hrdá ako sa vyznám, keď som jej odpovedala, že ja podrážky neriešim, ale tá špička je snáď už zaujímavá aj pre ňu. Pani znechutene prevrátila topánky v rukách a sucho skonštatovala: „Sú špinavé." Keď mi na moju vlezlú otázku: „Že kde?" povedala: „Na podrážke!" S dodatkom: „Nečítali ste reklamačný poriadok? Majú byť čisté a suché!" Zalapala som po dychu. Predstava druhého odchodu z toho istého obchodu s tými istými topánkami a nevybavenej reklamácie ma naozaj dojala. Usmiala som sa na ňu a odchádzajúc som zaševelila: Nebojte sa, ja Vám tie topánky donesiem." Vychádzajúc z obchodu mi však skrsla báječná myšlienka. Som v Maxe, sú tu toalety, je tu voda a mydla! Ide sa na TO! To ste mali vidieť! Voda tiekla, ale tak s citom, toaletný papier suploval handru na utierane, mydlo zabezpečilo dokonalosť vzhľadu. Pamätajúc na vetu: S U CH É! som na záver strčila podrážky pod sušiak na toalete. S pocitom dobre vykonanej práce som napochodovala do oného obchodu. Veta: „Tak som Vám doniesla tie topánky a majú čistulinkú podrážku!" vôbec nevyvolala frenetický potlesk. Pani na mňa pozrela pohľadom ošetrovateľa na psychiatrii a sucho skonštatovala: „Vy ste nepočúvali? Majú byť suché! V sáčku za mesiac splesnivejú a to by ste si ich potom vzali také nazad? Nečítate reklamačný poriadok?" A okom hodila na reklamačný poriadok pripojený k cenovke. Priznám sa, že písmenka veľkosti 7 - 8 na počítači mne, hrdej nositeľke dioptrií č. 4 veľa nepovedali a že som ho teda naozaj nečítala.
Uznáte, že po takejto argumentácii som naozaj nemohla urobiť nič iné, len zobrať topánky, bloček o zaplatení a s grimasou na tvári hovoriacou: Ja sa vrátim! odplávať z predajne. Doma som si zobrala lupu, pridala k nej okuliare a konečne si prečítala reklamačný poriadok. Naozaj sa tam písalo, že topánky sa vracajú čisté a suché a len taký lajdák, nepresne čítajúci ako ja nepochopil, že sa zaňho bude hanbiť jeho milá pani učiteľka, keď mu z tohto textu nedošlo, že aj podrážka je časť topánky.
Topánky mám zatiaľ doma. Už tretí deň mi schne podrážka, lebo naozaj nemám času na to, aby som to riskla ešte raz a doniesla ich zase domov. Či mi po mesiaci - lebo veď toľko môžu byť v reklamačnom šetrení - vrátia oné topánky, alebo peniaze, naozaj neviem. Čo ale určite viem, je, že hranica dôslednosti a neslušnosti až šikany je občas veľmi blízko a tiež, že z A..... si už fakt nikdy v živote nič nekúpim.
/Podobnosť s osobami a udalosťami naozaj nie je náhodná/
