Tak vstúpil televízor do môjho kulinárskeho poobedňajšieho sebarealizačného procesu. Naozaj sme si rýchlo na seba zvykli. Bol svedkom mojich úspechov a pádov a ja zas jeho vysielacích snažení.. Najťažšie sa mi zvykalo na jeho vtieravé vysielanie televíznych novín. Všetky štyri slovenské stanice na mňa pravidelne okolo 19. hodiny chrlili záplavu negatívnych informácií, ktoré by jasne u slabších pováh viedli k sebadeštrukčnému procesu. Informácií o tom kto, kde a komu zas niečo poriadne natrel. O túžbe po rodovej rovnosti a realite vekovej nerovnosti. O dlhodobo chorých pacientoch v nemocniciach a pomeroch, v ktorých sa liečia. O dlhodobo odsúdených pacientoch vo väzniciach, ktorí sa tu v iných pomeroch liečia. O bielych deťoch a ich nepodarených stvoriteľoch a prísnom štáte, ktorý sa postaral o práva dieťaťa. O rómskych deťoch a ich citlivých rodičoch a chápanlivom štáte, ktorý to všetko - vši, toluén, žobranie - chápal. A potom ku mne cez televízor, do mojej provinčnej kuchyne zavítali ony, tak dlho očakávané - voľby. Kto, komu, za koľko, ako, kedy, kam, čo, s kým.... sa rinulo v hlasnejších i tichších podobách. Ešte, že máme toľko opytovacích zámen, inak neviem, ako by voľby a hlavne to sladké obdobie pred nimi, prebehli. A vtedy, pod vplyvom tých všetkých slov som dostala na zlomok sekundy nápad. Obohatím slovenský politický priestor aj ja. Vytvorím vlastnú politickú stranu. Vzhľadom na krátkodobosť tohto skvelého záblesku som nedoriešila jej názov. Zato politický program bol jasný. Bol skvelý. Mal štyri tézy, ktorým by nemal odolať nikto, kto trávi poobedia pri hučiacom televízore a peniacom sporáku.
Tu sú:
1.Zabezpečiť rovnosť všetkým. Rovnosť, ktorá umožní nepísať svoj vek do žiadostí o prácu.
2. Postarať sa o to, aby naše nemocnice vyzerali ako naše väznice. Aby aj v nemocniciach ukazovali šoty ľudí, ktorým rastú svaly a pivné vaky
3. Konečne zabezpečiť, aby mali rómske deti naozaj, do poslednej bodky zabezpečené svoje práva detí, a to nielen v školskom a všeobecne „gádžovskom" prostredí, ale aj v tom rodinnom
4. Postarať sa o to, aby sa poukazovalo a zasahovala proti diskriminácii, aj tej pozitívnej, a to naozaj dôkladne
A ešte dva cieliky:
Ak môžu demokracie zakázať šatku na ženskej tvári, prečo by nemohli zakázať dámske vypchané podprsenky s kosticami? Tiež je v nich teplo, zakrývajú realitu a sú prejavom fundamentalistickej morálky.
A ak sa toľko rozpráva o rodovej rovnosti, čo tak sa zamyslieť nad počtom verejných toaliet určených dámam a pánom? Dám je vraj viac, no aj napriek tomu, podľa mojich súkromných prepočtov, majú menej realizačného priestoru za onými dverami, ako páni.
Čo dodať na záver?
Varím s chuťou doteraz. Naďalej v čase od 19.00 - 20.00 tolerujem televízne noviny. No a naďalej si uvedomujem, že ak chceme, aby všetko bolo tak, ako má byť, treba sa radšej držať už rozdanej reality hrncov a korýt.
