Dalibor Pargáč
Aká je morálna kvalita divadla a filmu?
Podnetom k napísaniu týchto riadkov bola istá rozhlasová relácia, v ktorej prebehol rozhovor s hercami, po absolvovaní úspešnej premiéry novej divadelnej hry.
Som človek, ktorý má rád pestrosť. Som človek, ktorý má rád živú a autentickú komunikáciu s ľuďmi. Som človek, ktorý sa snaží vnímať veci v širšom kontexte. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Podnetom k napísaniu týchto riadkov bola istá rozhlasová relácia, v ktorej prebehol rozhovor s hercami, po absolvovaní úspešnej premiéry novej divadelnej hry.
Úplne všetko, a teda aj počatie a narodenie dieťaťa, podlieha dôsledným a nemeniteľným prírodným zákonom, čo zaiste nebude nikto popierať.
Pozrime sa spoločne kvôli poučeniu na putovanie jedného zlého činu po cestách dokonalých Zákonov tohto univerza.
Kto môže za súčasnú zlú situáciu v tomto smere? Kde hľadať príčinu? Koho možno označiť za skutočného vinníka svetového terorizmu?
Hoci si všetci veľmi dobre uvedomujeme pominuteľnosť svojho pozemského tela, v najhlbšom kútiku duše tlie predsa len v každom z nás neuhasiteľná túžba po večnom živote.
Pre nás všetkých a zvlášť pre mladú generáciu je potrebné poznanie, ktoré ľuďom umožní vysporiadať sa so svojou telesnosťou v súlade so Zákonitosťami univerza, pretože iba to môže priniesť šťastie, namiesto nešťastia.
Len málokto z nás si uvedomuje, v akej nesmierne vážnej dobe žijeme. Avšak podvedomé tušenie čohosi zásadného, veľkého a neznámeho sa prejavuje množstvom rôznorodých katastrofických predpovedí a zvestovaní konca sveta.
Je naša choroba a možno aj bolesť, ktorá s ňou súvisí, len dôsledkom náhody alebo celkom určitých a zákonitých príčin, za ktoré sme osobne plne zodpovední)?
To, že sa blížime k určitému civilizačnému zlomu, kedy doterajší spôsob života človeka i celej ľudskej spoločnosti dospeje k zásadným zmenám, nie je pre väčšinu pozornejších ľudí už žiadnym tajomstvom.
Určite by nebolo nutné hovoriť o ozdravení spoločnosti, ak by všetko vôkol nás bolo v úplnom poriadku. Ale skutočnosť, že tomu tak ani zďaleka nie je, môžeme dennodenne vidieť a prežívať.
Boli raz dvaja ľudia, ktorí sa rozhodli vykopať studňu. Jeden z nich bol trpezlivý a druhý netrpezlivý.
Je zaujímavé uvedomiť si, že hoci máme v našom národe množstvo významných osobností, ktoré si vážime, vyzdvihujeme a staviame im pomníky, ich odkazom sa neriadime.
Skúsme obrátiť svoj zrak do minulosti, na neľahkú dobu, v ktorej žil Ľudovít Štúr, veľká osobnosť slovenského národa a porovnať jeho životné postoje so životnými postojmi našich súčasníkov.
Malá planéta Zem, vznášajúca sa v nedoziernych diaľavách vesmíru, planéta, na ktorej rozkvitol dar života. Bola to však iba náhoda?
Každý z nás robí chyby. Ak si to ale dokážeme priznať, aj v našich chybách sa nachádza cesta k pokroku. Ak ale svoje chyby priznať nechceme, sme potom odsúdení na ich neustále opakovanie.
Prvý stupeň je stupňom konzumným a povrchným. Ide o stupeň vnímania iba toho, čo je na povrchu. Iba vonkajšku. Podľa tohto druhu ľudí, ktorých je žiaľ väčšina, je pravdou iba to, čo je reálne a viditeľné.
Dnešný človek aj napriek obrovským možnostiam nie vždy nosí svoj odev s noblesou. Je však skutočne pravdou, že zo spôsobu obliekania možno usúdiť, akú máme povahu a kým vlastne sme?
Prečo stále odkladáme veci, po ktorých skutočne túžime a namiesto toho robíme len to, čo musíme? Možno sa toho zbaviť?