No nedalo sa s tým nič robiť. Stále mi nedochádzalo, že je koniec.
Rozchody bývajú ťažké a niekedy zdĺhavé, no jediné, čo som si želala bolo, že keď sa už rozhodol pre ňu, aby ma nechal na pokoji. No na druhej strane som si myslela, že ho aj napriek všetkému asi v živote potrebujem. Bol to len kolotoč nezmyselných fráz, mailov a esemesiek. A ja som mala pocit, že idem zošalieť.
Útechu som hľadala u niektorých priateľov a samozrejme aj na dne pohárika. No priateľov, tých skutočných, máte len zopár. A práve v podobných situáciach sa preukážu tie pravé charaktery. Na jednej strane som mala pocit, že sa mi všetci otočili chrbtom. A aj moja sestra. Mala som pocit, že ma vôbec nikto nechápe, a stále som si kládla otázku PREČO práve JA?
O tri mesiace neskôr, presne 18. apríla, prišla ďalšia strata. Strata najúžasnejšieho, najmilšieho a toho najvrúcnejšieho človeka – mojej starkej. Starká zomrela náhle na tú najagresívnejšiu populačnú diagnózu – rakovina. Táto strata nielen mňa, ale aj mojich najbližších veľmi zranila. Starká, ktorá žila tým najúprimnejším životom. Nikto si to dodnes nevie vysvetliť. Bol to pre nás šok, pretože starká nám nahradila rodičov, ktorých sme stratili pred 5 rokmi. Tiež veľmi náhle a nečakane.
Domček z karát sa pomaly rúcal. Starkú sme vo všetkej počestnosti vyprevadili na jej poslednej ceste a život mal plynúť ďalej.
Zopár priateľov mi ostalo, a boli pri mne. Prestala som chodiť von a na parties. Chcela som sa vyhýbať miestam, kde by som mohla stretnúť svojho ex. Stále som myslela na všetko a mojou mysľou sa preháňalo veľmi veľa otáznikov. No prichádzala som na jedno – mám len 30 rokov, a strácam tých, ktorých milujem.
Prepadávala som smútku, depresiám a väčšinu času som strávila sama doma. Ja, môj kocúr a vždy nejaký ten pohárik.
Jediné, čo som mala, jediný môj svetlý bod, bola moja práca, ktorá ma pohltila. Pracovala som stále, v kuse a bez prestávky. Niekedy som potiahla aj víkendy.
Mala som pocit, že ani jediný môj najbližší človek, moja najbližšia rodina – moja sestra – ma nechápe a vzďaľuje sa mi. Stále hádky, nezhody ma vyčerpávali, veľmi vyčerpávali. A mojou rodinou sa mi stali kolegovia v práci. Veľmi som im bola vďačná. Potrebovala som rozprávať, rozprávať a ešte raz rozprávať. Potrebovala som niečo iné, niekoho iného, než tých, na ktorých som bola zvyknutá. Chcela som zmenu, chcela som ujsť, chcela som odísť, kľudne aj za hranice Slovenska.
Ak som cez víkendy nepracovala, tak som sa chodila „ventilovať“ na Kopanice. Kde sú stále moji priatelia. A to si dovolím povedať tí NAJ priatelia. Úprimní, jednoduchí a srdeční a s istotou môžem povedať, že by dali ruku za mňa do ohňa. Oni mi dávali nádej a hlavne len s nimi som mohla utiecť od reality.
Leto sa blížilo a ja som sa stále tápala v depresiách. Myslela som si, že tie všetky straty nejak prebolia, veď život musí ísť ďalej. No veľmi som sa mýlila.
Už polo roka som sa zaoberala tou istou otázkou - prečo práve ja? Neustále som sa za niečím naháňala, chcela som buď len pracovať, alebo spať. A nejeden krát ma prepadla myšlienka na to, že chcem odísť tam, kde by mi bolo najlepšie. Za rodičmi a starkou.
Nebolo to len o vzťahoch, peniaze sa tiež míňali, a postupne prichádzali upomienky za nezaplatené účty. Bála som sa zdôveriť vlastnej sestre. Mala som pocit, že pred niečim utekám. Myslela som si, že všetci naokolo sú šťastní, len ja si musím niesť akési bremeno.
V piatok, 13. augusta, sa moja honba za nezodpovedanými otázkami, za nedôverčivými odpoveďami vypomstila. Skolabovala som. Zlyhala moja psychika , moje srdce. Pri náraze na tvrdú podlahu som si narazila chrbticu, lebku a samozrejme, že som mala ľahký otras mozgu.
Povedala som si dosť, kam to všetko speje, čo robíš!!! Na druhej strane som si kládla otázku, na čo som sa ja prebudila? Mohla som ísť za rodičmi, nech sa toto tu všetko skončí!
Pripadala som si ako chodiaca schizofrenička, pomätená zo všetkých tých udalostí, ktoré sa stali. Z tých strát, ktoré som „dostala do vienka“.
Nasledovala septembrová dovolenka. So sestrou. Na jednej strane som sa veľmi tešila, že vypadnem a prestanem myslieť na všetky tie udalosti. No na druhej strane som sa veľmi obávala, že ja a moja sestra – po roku toľkých nezhôd – máme ísť na dovolenku?
No potrebovala som to ako soľ. Odísť na pár dní preč. Aj keď sme tam zažili jeden veľmi nepríjemný večer, kde sme si vymenili názory, dovolenka bola fajn a ja som si ju veľmi užila.
No trvalo to príliš krátko a bolo to všetko ako zo sna a po návrate sa vrátilo všetko do starých koľají. Hádky so sestrou, nedorozumenia, práca. A stále som myslela na neho.
Už som si pripadala psychicky chorá! Prerástlo mi to celé cez hlavu!
Jediné, čo som za celý rok počúvala boli tri slová – SI SILNÁ ŽENA! Nenávidím toto slovné spojenie! Vravel mi to ešte môj ex, rovnako aj ďalší moji priatelia. No čím viac sa mi to dostávalo do uší, tým viac som šla zošalieť! Čím som ja silná? Tým, že som sa necpala práškami a depresívami? Tým, že som fungovala na plno?
Dnes je december, a blížia sa sviatky roka. Všetci sa tešia a radujú. Od kedy nemáme rodičov sa pre mňa to čaro Vianoc akosi vytratilo.
No situácia s človekom – pre mňa v živote najdôležitejšom – sa veľmi vylepšila. Moja sestra ostane pre mňa vždy to naj, čo v živote mám. Aj keď sme obe rozdielne, máme sa rady.
Momentálne sa trápim s nepríjemnou chorobou a ani teraz na konci roka ma ďalšia strata človeka neminula. Pred pár dňami nás opustil môj krstný otec. Pohrebu som sa nezúčastnila, na koľko ma choroba nepustila odcestovať.
Moja veľmi dobrá priateľka povedala jednu pravdivú vec – je mi to ľúto a nemáš to ľahké. No každý máme v živote svoje problémy, len tebe bolo naložené viac, ako bolo potrebné. Toho zlého bolo až príliš na teba, no začni už konečne myslieť na seba!
A má pravdu.
Môjmu ex želám veľa šťastia v živote – to myslím úprimne zo srdca tak, ako som ho milovala. A verím, že šťastný je.
Ja verím, že nájdem človeka, ktorý bude stáť pri mne a bude ma ľúbiť takú, aká som.
A pokiaľ sú tu ľudia, ktorým na mne záleží, pre nich sa oplatí bojovať a ísť ďalej.
Špeciálne sa chcem poďakovať: Kopanice group, Frankie, Stanley, Monike, Natalke a v neposlednom rade aj mojej milovanej sestre.
