Človek milujúci tanec a hudbu, lebo hudba lieči, hudba ťa nikdy nesklame a papier, na ktorý dokážeš vyjadriť všetky svoje pocity, ti nikdy oponovať nebude. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Poznáte ten pocit, keď sa máte po 2 (alebo viacerých) týždňoch práceneschopnosti a v tom lepšom prípade po dovolenke, vrátiť do práce? Nič horšie si neviem ani predstaviť!Väčšinou prichádzame do práce v pondelok. Odpočinutí a zároveň unavení.
Chcela by som byť aspoň jeden deň v koži môjho kocúra. Už ako malé dieťa som „odchovala“ 3 škrečkov, 4 morské prasiatka a o psoch na chalupe nehovoriac. Každý z nás chcel určite niečo doma mať, o niečo sa starať. Mať doma živého plyšáčika a mať nejakú tú zodpovednosť. Keď mi moja sestra pred 6 rokmi oznámila, že budeme mať mačiatko, nebola som veľmi nadšená. Zvieratá milujem nadovšetko, ale nevedela som si ani vo sne predstaviť, že sa budeme starať o kocúra. Hlavou mi preletelo množstvo otázok - čo to žere?, to treba aj venčiť?, akú starostlivosť to potrebuje? Nemala som absolútny pojem o tom, čo všetko starostlivosť mačky vyžaduje. Vedela som len to, že síce sú to milé stvorenia, no veľmi prešibané a všade a všetko to škriabe. Deň D nastal a presne 1. decembra 2004 sestra doniesla malé mačiatko. Pamätám si, ako stálo roztrasené v chodbe a zrejme bolo vyľakané viac než ja.
Vianoce sa blížia a nejeden „blavák“ si povie: Konečne polovica Bratislavy odíde na východ.“ Tieto narážky počúvam dosť často a až sa mi chce kričať . „A čo keď sú z východu?“ Či už je niekto z Košíc, Martina, či Galanty, sú predsa tiež ľudia a prišli za prácou, či štúdiom. Ja sama žijem v Bratislave 10 rokov a pochádzam z malého mestečka na Kopaniach. A poviem vám, niekedy sa tu cítim ako na inej planéte. Počas tohto času som mala možnosť spoznať naozaj veľa ľudí. Či už tých „echt blavákov“ alebo cezpoľných.
Jediné pozitívum na tomto roku vidím len v tom, že sa konečne končí. I keď je to možno len klamlivé zdanie a isté veci môžu pokračovať, no tento rok bol pre mňa jeden z najťažších v živote. Aj keď tú najväčšiu stratu som si v živote už prežila. Už na jeho začiatku, presne 25.januára som stratila niekoho, koho som milovala. Svojho priateľa. Nebudem vám tu písať za akých okolností, veď na vzťah sú vždy dvaja. Ale prestala som sa už obviňovať z toho, že niektoré ženy sú dokonalejšie, než ja sama. Nikto nie je dokonalý a ani ja nie, no ten pocit, že sa rozhodol pre inú ženu ma vnútorne dodnes zabíja. Aj po tom, čo už s ňou žil, som chcela bojovať. Veľmi bojovať. No márne som sa snažila. Mala som pocit, že sa mi zrútil celý svet. Isto to pozná každý jeden človek so srdcom na tom „pravom“ mieste.
A opäť je to tu! Záver roka a zhon, na ktorý sa teší väčšina ľudí na tejto planéte. Už dva mesiace sa Dede učí po slovensky, dodnes však nevie vysloviť štedré Vianoce. Vianočky nám oznamujú, že majú ružové líčka, všade sú snehové vločky a keď nie snehové, tak aspoň Orion hviezda zasvieti. Všetky obchodné centrá kmitajú, ozdobujú sa stromčeky a miesto bikín sa do výkladov vkladá teplé oblečenie, soby, či Dedkovia Mrázikovia. Každý jeden butik sa predbieha, aby bol čo najligotavejší. A čo my? Bežní radoví občania? Nielenže nám z tých kolied od októbra vymývajú mozgy, hlavne tí, ktorí majú jedno CD a púšťajú ho dokola. Ale z tých svetielok a žiare vianočných ozdôb začíname sami blikať. Všade samý zhon, predieranie sa pomedzi ľudí, plné MHD. Kde-tu mi buchnú darčekom pod kolená, či baliacim papierom po hlave... Ach jaj... Radšej byťdoma v teplúčku.
