Prídem, stojí tam 5 ľudí. V hlúčiku. O niečom kecajú, zrejme sa poznajú. Budú to určite vysokoškoláci. Postavím sa za nich s myšlienkou, že možno tento piatok už ten rad konečne vytvorím/e. Cestujúci postupne prichádzajú. Mieri ku mne staršia pani. Na cestovný poriadok sa ani nepozrie, zrejme cestuje častejšie. Je mi aj povedomá. Postaví sa za mňa, do radu. Môj človek. Ale ďalší, kdeže... Pozrú sa na cestovný poriadok vyvesený na stĺpe a pripoja sa k hlúčiku. To už viem, že sa mi/nám to ani tento piatok nepodarí...
Na ostatných nástupištiach robia cestujúci rady. Normálne dlhý rad. 20, 50 ľudí... Ale na 19-tke nie. A štve ma to. My nerobíme rad, my robíme hlúčik! Štve ma to. Aj ja sa sem-tam urobím blbou, pozriem sa na cestovný poriadok a už na tom mieste zostanem aj stáť... Niekedy som nastupovala aj z nástupištia č. 24. Robil sa tam krásne dlhý rad. Ani do jedného autobusu sme sa často nevošli. A ako pekne sa postupovalo. Ľudia sa síce tlačili, ale nie zo všetkých strán (veď to nie je MHD). Ja to nechápem, prečo nerobíme na 19-tke ten rad?!?
Dúfam, ale že o pár rokov prídem a postavím sa do radu. Lebo pred štyrmi rokmi to bolo presne tak ako teraz. Všade rady, len my na 19-tke máme hlúčiky.
