Poobzerala som všetko okolo, ponaťahovala krk cez plot, pokúšala sa dačo amatérsky zachytiť foťákom cez drevené látky v plote. Už som sa pripravovala na skákanie, že veď čo človek neurobí pre svojich tak asi 5 skalných čitateľov (pozdravujem Stana). Všimla som si nápis monitorované kamerou, takmer natiahla kapucňu na hlavu, cítila to napätie, vzrušenie, adrenalín a tisíc ďalších vecí k tomu, keď som sa rozhodla predsa len zavolať.
Volanie a prehliadka neprichádzali do úvahy len z 1 dôvodu. Deväť rokov som navštevovala miestnu základnú školu, následne som stadeto vypadla, ale bolo tu isté riziko odhalenia mojej identity. To by mi tiež nevadilo, veď to tu mám rada. Ale miestni nemajú pochopenie pre miestnu kultúru. Oni pôjdu najprv pozrieť pamiatky cez 3 štáty, potom cez 1 oceán a až nakoniec tie miestne (to mám z nejakého časopisu).
Telefonujem teda a všetko zisťujem:
Brána je zatvorená len do začiatku sezóny (1. jún). Ona prísť nemôže, je služobne mimo, ale v priebehu 5 minút mi niekoho pošle. Trošku cúvam, že veď nechcem postaviť na nohy celý mestský úrad a informáčne stredisko. Ale že: „Nie, nie.. Hneď je tam!“ Spomenie vstupné, aj študentské zľavy. Je milá, komunikatívna, no proste všetko.
Hádam nečaká skupinku poľských študentov, napadne ma, keď vyzerám tú, čo ma prísť otvoriť. A behom 4 minút je tu. Až sa zdalo, že celý čas stala za nejakým stromom, pozorovala ma a čakala, či predsa len cez ten plot neskočím.
Nakoniec ešte vyzvedám. Tohto roku im volali ohľadom prehliadky len piati. Neskôr to už bude vraj lepšie, budú chodiť aj školy. A ani pokosené ešte nie je. Blbá pozícia v kúte Slovenska, no.
A tak som jej chcela ešte nakoniec smutne-veselo zakričať, že som tu síce bola sama, ale so mnou kopec potenciálnych virtuálnych čitateľov!
