Potom som to železo už mala v norme. Veď keď mi ho umelo zvýšila... Potom zasa nie. A zasa áno. Bola som tam len párkrát, no viditeľne sa to raz zlepšilo, raz zhoršilo v závislosti od užívania tabletiek. V podstate by som tam takto mohla chodiť kľudne aj 10 rokov. To už by ma vážne štvalo! A, "jem (takmer) všetko", opakovala som jej vždy na rovnako položenú otázku. Naposledy (už dávnejšie) mi však povedala, že už ani na kontrolu nemusím. Tak som sa tešila ako malé decko. Zbohom.
---
Večer pred desiatou kráčam spolu s ňou. Nič, len svetlá pouličných lámp a jej miestami až ukecanosť, ktorú preruší náhle ticho. Epileptický šok! Najprv jeden - krátky. Potom druhý, tretí... Čudne sa pritom zvíjala. A mňa ako prvé idiotsky napadlo, že by som si o tom (myslím o šoku) mohla niečo prečítať. Niekde na internete, knižku takú zrejme doma nenájdem... Že to možno niekde niekedy využijem. Ach, ja blbec a moje blbé myšlienky.
Vedela som, že má epilepsiu. Ale šok som nezažila dobré štyri roky. Aj tak bol podľa mňa vždy "len" fakt mierny. Napadá ma, že mám číslo na mobil jej mamy a tiež (odskúšané) číslo na miestnu pohotovosť. Žiadna 112-tka... Keď však stráca rovnováhu, chytám ju. Pomerne rýchlo ju to však prejde. Kráčame ďalej. Ticho, ktoré náhle vzniklo, pohotovo zahovorím. Vidím, že o tom nechce rozprávať. Je jej to blbé. Tentoraz sa teda pevne držím svojej role a tvárim sa, že sa nič nedeje. Pristúpim na jej hru.
Večer zaspávam sama v celom dome. Máš pravdu, možno niekedy blbnem a neviem sa vždy len smiať. Ale ja nechcem byť herečka, chcem byť režisér. I scenárista. Akokoľvek je to smiešne!
