Marián bol umelec. Mal krátke svetlohnedé vlasy. Niekedy vraj boli dlhšie. Vravel, že mu to pristalo. Keď nás navštívil na izbe, väčšinou si ľahol na posteľ. Zrejme nerád sedel. Tiež vždy naťahoval môjho plyšáka. Mala som chuť darovať mu ho. Vždy nejako skomolil moje meno. A veľa rozprával o Nemecku, mal tam starého otca... K maľovaniu ma presvedčil tým, že sa strašne podobám na riaditeľkinu dcéru. Tá podoba je vraj až neuveriteľná. Tie vlasy, oči, a tak. On ju ma maľovať a potrebuje si to precvičiť. Na mne...
Zdalo sa mi to čudné, ale súhlasila som. Spolubývajúca bola doma, nikto nás na izbe nemohol rušiť :-) A Marián prišiel hneď v ten istý deň. Priniesol si stojan, výkresy a ďalšie maliarske potreby. Plnú tašku. Dokonca aj foťák. Vlastne, študoval fotografiu. Na SUŠ. A ja som sa dala odfotiť. Dokonca viackrát, lebo vraj "keby 1 fotka nevyšla, to Ťa musím odfotiť viackrát..".
Začal maľovať. Ešte ma nikto nemaľoval, skúsenosti som nemala. A... nemohla som sa veľmi hýbať, mala som sa pozerať na nejaký predmet (pred sebou som mala vycapený na stene akurát rozvrh hodín). Marián maľoval. Nechcela som ho rozptýľovať, tak som sa snažila a vážne sa tvárila. No nech si precvičuje, keď sa tak podobám na tú riaditeľkinu dcéru :-) Maľoval, no nič mi nechcel ukázať. Až po mojom úpornom presviedčaní som sa na pár sekúnd zazrela. A bola som to naozaj ja! Dana Detai. Ja! Mal talent, ten Marián.
V ten deň ma však nestíhol domaľovať. Rýchlo to zbehlo a už sme išli na večeru. Mariána som potom pár dní nevidela. Veľmi som chcela, aby ma domaľoval. No asi si už zobral na mušku tú riaditeľkinu dcéru :-) Trvalo to len pár týždňov. Naozaj len pár. S Mariánom sme aj viackrát obedovali spolu so zvyškom členov mojej izby v príjemnej atmosfére našej internátnej jedálne. Cestovala som s ním domov. Pochválil sa mi aj so svojimi kresbami. Boli naozaj dobré (aspoň mne ako laikovi sa také zdali). Ale akosi ma nemal čas domaľovať. Kávu som totiž odmietla, však ja som ho chcela za kamoša. No on mňa nie... Mám na neho aj číslo, no akosi mi to nikto nedvíha. Škoda.
Ja dúfam, Marián, že sa Ti vydaril ten portrét riaditeľkinej dcéry :-) (aj keď sa nedokážem zbaviť myšlienky, že ona má len syna).
