Okolo pobehuje synovec, ktorý na moju rozprávku viditeľne kašle. Vraj je hyperaktívny, aj odborník povedal. Miestami sa mi však zdá, že je len príliš rozmaznaný. Jedináčik, krásne decko. Toľkokrát ma vedel vytočiť, keď robil niečo očividne naschvál. Vlastne, ja deťom nerozumiem, ani s ním nie som často. Viem, nesnažím sa, moja chyba. Občas si to aj vyčítam.
Zrazu sa primoce zozadu, oprie sa mi o chrbát a stojí. Napadne ma, že možno chce na koníka, ale rukami sa ma nesnaží oblapiť okolo krku a následne povyskočiť do vzduchu, čím by to dal najavo. Pokyvuje si však nožkou, kope ňou do stoličky alebo len tak do vzduchu. Zrazu sa z ničoho nič pritiahne bližšie a zozadu mi do vlasov vtlačí pusu. Takú detskú, nevinnú. Bez najmenšieho našpúlenia pier, skôr ako dotyk. Ani nepočká, ani sa na mňa nepozrie, sekunda a už je zasa preč.
Možno mu to tak robí mama, napadne ma.
