Nastupujem do autobusu, peniaze vopred pripravené. Popýtam lístok a podávam sedemdesiat korún. Ani nie sú poskladané, preložené, ani ich ešte len nevyberám z peňaženky. Pekne narovnané, až pedantne. A už vidím ten úsmev na tvári. Podávam mu, zoberie, vydá mi aj s cestovným lístkom. Mierim k voľnému sedadlu a v duchu sa smejem. Ono to skutočne účinkuje.
Napadlo ma to dnes a asi pred mesiacom. Kamoška nastupuje do autobusu, pýta si cestovný lístok a podáva celú zhužvanú stovku. Vodič nahodí otrávenú tvár so slovami, ktoré nepočujeme: "No ešte si z tej stovky urobte lietadielko, a tak ňou plaťte! Alebo mi podajte rovno lietadielko. Potom to lietadielko dám tej za vami."
A možno si namýšľam. Ale mne je to jedno. Myslím, že to pomohlo aj jemu, aj mne - totálna maličkosť. Tak takto sa to robí!
