Piatok poobede vyberám z bankomatu 5 tisíc korún. Všetko prebieha normálne. V blízkosti nevidím žiadnu podozrivú osobu ani neobvykle umiestnený odpadkový kôš, ktorý by tajne snímal ten údaj, ktorý si treba pamätať a v žiadnom prípade ho nezapisovať na papierik. Informovaná teda skutočne som. Z bankomatu mi však "vypadli" len 4 tisícky a aj tie som musela neobvykle veľmi povytiahnuť. Dokonca sa takmer roztrhli. A rátam tie tisícky, rátam... Fakt sú len štyri!
Pozerám sa smerom k zemi, či mi niekde tá chýbajúca náhodou nevypadla. A 5 tisíc som vyberala. Do kelu, bežím do banky. No ešteže tam je - otvorená. Zamierim k najbližšej voľnej stoličke a pracovníčke na druhej strane. V ruke držím peňaženku, kreditku, 4 tisícky a potvrdenie o výbere tisícok, ale piatich. Troma vetami jej vysvetlím, čo sa stalo. Nechápavo na mňa pozerá, teda jej to lámavo zopakujem. Vraj sa mám posadiť, zdržím sa.
Tak sedím, zatiaľ čo jedna vybehla von k bankomatu a ďalšia to otvára z druhej strany. Tam sa teda určite nikde nezasekli a presne v to som dúfala. Zatiaľ čo sa ony radia, ja len sedím. V tej chvíli ma napadá všetko, čo sme sa o bankách učili. Cez NBS, podielové fondy, akreditívy až po anglosaské systémy. Mali nás však učiť o tom, že kartičku vám nemusí bankomat vrátiť. Alebo zostatok na účte s potvrdením nesedí. Ale že niekomu zle vyhodilo peniaze, to som fakt nepočula. A ja som mladá, neskúsená. To sa malo stať susedovi! Pracovníčky som sa dokonca s nádejou v hlase spýtala: "A už sa Vám to niekedy stalo?" Ona: "Nie! Skutočne nie. Ani som o tom ešte nepočula." No super, myslím si.
Pootočím hlavou a zazriem všetky tri rukami opreté o stôl, ako diskutujú a zízajú na nejaký papier. Zrazu sa opäť všetky tri súčasne pozrú na mňa spôsobom: "Tá mladá... Čo nás chce oblbnúť?!" Jedna vzápätí pribehne, vysvetlí mi, že musím čakať do pondelka. Keď sa to vyrieši, tak to bude fajn. Keď nie, spíše sa reklamácia. Dám jej aj číslo na mobil. Pondelok mi zavolá, kedy mám prísť. No aj keď nezavolá, aj tak sa mám dostaviť. Odchádzam.
V sobotu premýšľam nad fúkajúcim vetrom v úvode a tisíckou. Ono to nie je sranda! Podľa mňa by niekomu z toho mohlo aj šibnúť. Je jasné, že sa ten bankomat pokazil, ale keď vám pracovníčky neveria. Teda sa tak aspoň tvária. A nikomu sa to podľa nich nestalo. Ach. Veď keby že vás chcem okradnúť, vymyslím si niečo dokonalejšie. Alebo radšej skočím na toho chlapa, čo si vyberal prachy predo mnou. Ale mala som sa tam v banke tváriť viac vyplašene. Práve vtedy som musela mať tú svoju flegmatickú náladu? A možno tú tisícku vyhodilo oneskorene po tom, čo som odišla.
V pondelok mi telefonujú, môžem prísť. Nakoniec mi vrátia tisícku so slovami: "Medzi remeňmi sa zasekla. Celé sa nám to nakoniec pokazilo. Ale je to naša vina. Prepáčte..." Ďalej ju nepočúvam. Som rada, že sa na mňa už inak pozerá. A poviem to sestre, bratovi, aj susedom. Keď sa im to stane, nech sa určite tvária vyplašene. A hlavne nech nerozmýšľajú nad fúkajúcim vetrom a podobnými hlúposťami!
