Vodičák nemám ešte ani jeden rok. O mojej praxi ani nehovorím. Je fakt minimálna. Najprv som počúvala len bratove: "Veď to podraď!". Zrejme som trošku rýchlejšie jazdila :-) ups. Najnovšie však počúvam: "Cuká ti motor. Ty to nepočuješ!?!"
Brat je však celkom chápavý. Vie, že bez praxe to nejde. Ako 11-ročná som totiž nejazdila po dedine s Babetou a ako 15-ročná nebehala na starej Škodovke. Nemám ani žiadny špeciálny talent na šoférovanie. To určite nie!
Spomínam si, ako sme sa učili v škole písať 10-timi prstami na počítači. Celkom mi to išlo. Nikdy som síce nemala na Renču sediacu vľavo úplne vpredu, ktorá keď ešte len položila svoje prsty nad klávesnicu, už v tej chvíli bolo počuť hlasné, rýchle a pravidelné ťukanie. Tak na ňu som proste nemala! Mala v sebe totiž špeciálny talent. Ja som sa ale poctivo pravidelným ťukaním a presnosťou dopracovala k rýchlosti, ktorá bola nakoniec ocenená aj na súťaži. Hoci, pripomínam, na Renču som v žiadnom prípade nemala!
To som nedávno prirovnávala k autu a vysvetľovala bratovi. Ten ma zasa učil šoférovať jednou rukou. Lebo jazdiť 100-tkou po rovnej ceste by podľa jeho slov dokázal hocikto. Ale vedieť PERFEKTNE jazdiť, to je aj o preraďovaní. "Však si predstav, že ideš cez Branisko. Tunel je uzavretý. Zákruta, dvojka, trojka. Pozor! Kamión, havária, ďalšia zákruta." oduševnene mi vysvetľuje. Ja si spomínam na slová inštruktorky v autoškole: "Prehmatávajte ten volant. Pekne, dvoma rukami. A podobne." Brat má však pravdu, hoci mu to nepoviem, lebo by bol namyslený. Musím to dokonale ovládať jednou rukou!
Vytočím to teda doľava. Stláčam spojku, preraďujem a cítim to. Ako keby som bola s tým autom spojená. Ako keby tam bolo niečo zo mňa... Predtým som všetko robila tak mechanicky, sekane. Normálne som jazdila, avšak teraz je to iné. Ani motor mi tak necuká.
Vytočím to do dvora a predtým než vystúpim, pohľadám a zodvihnem spadnuté doklady a mobil z podlahy auta. Cítim sa ako blázon, pretože si nahlas poviem: "Na auto treba ísť skutočne jemne!" Keby mi to povedal niekto predtým, pokývala by som hlavou a... A už nič, to by bolo všetko. Teraz to už však určite chápem. Som presvedčená o tom, že tá jedna križovatka tvaru "T" mi v mnohom pomohla.
Cítim to, hoci to znie poriadne bláznivo.
