Ako keď som minule išla na internát. Keď ma rameno bolelo od cestovnej tašky, preskakovala som mláky na deravom chodníku a plánovala. Všetko sa zdalo príšerne jednoduché. A neprichádzali žiadne výčitky voči nikomu, sebaľútosť, namyslenosť, zloba či hnev nad nespravodlivosťou. Ale zasa len nápady, taká chuť k novým, dosiaľ nevyskúšaným veciam. Nič tomu však nepredchádzalo, bolo to len tak.
Ako minule v škole. Keď nás strašil písomkami a prácami. A ja som sa nezlostila, ale mala som chuť vykríknuť mu na celú aulu, že my to zvládneme. Že nám môže dať aj tisíc zadaní, všetky vypracujeme, ničím nás nezlomí. Že vôbec netuší, čo všetko v nás je! Ako som si predstavovala, že keď prídem na internát, hneď sa do všetkého pustím. Veď je to vlastne skvelé, že sa môžem niečomu venovať. Veď všetko to je len na mne a závisí odo mňa. V hlave opäť najmenej 100 nápadov.
Ako keď som prechádzala cez hlavnú ulicu a snažila sa pozrieť každému okolo do tváre. Uvidieť tam niečo alebo čakať, že ma len tak zastaví, spýta sa ma, ako sa mám. Prečo nie?
Ako keď sa ráno zobudím a teším sa. A nie je to dobrá nálada. Tá sa prejavuje srandovaním, veľkou ochotou, optimizmom. Toto je iné, len taký krátky pocit. Trvá pár minút a len zriedkavo. Čosi také ako zmierenie.
