Spomínam si na to perfektne! Síce neviem, koľko som mala rokov, ale chodila som na základnú.. Ročník neupresňujem, lebo by som len strieľala do prázdna; škoda nábojov, teda slov. Na detstvo si ale nespomínam ako niektorí, keď začnú mlieť, začína to byť nudné a musíte ich zastaviť. Vynárajú si mi len také scény.
Dodnes nechápem, prečo som to doma nepovedala. Proste som tú kalkulačku vtedy stratila, niekto si ju privlastnil alebo sa vyparila. Možno ju ukradla upratovačka, keď ju našla pod lavicou. Čo ja viem... Ale kalkulačka to bola perfektná. Nebol to žiadny šmejd, ale bola kvalitná. Mala som najlepšiu v triede v takom čiernom "koženom" polopuzdre. A s tým prúžkom, čo ťahá energiu zo slnka (či svetla), no dodnes neviem, ako sa to volá. Mala aj perfektné tlačidlá. Nie ako tá teraz s minimálne 2 000 funkciami, čo som zdedila po bratovi. A ja som ju stratila! Doma som mlčala, tašku do školy mi nikto nikdy nekontroloval. O pár dobrých týždňov to však prasklo a nebola som obvinená zo straty kalkulačky, ale z toho, že som nič nepovedala. To sa vraj nerobí, a tak som sa poučila.
Minulý týždeň skúšam bratov nový foťák, čo som mu objednala. Je perfektný. Má strašne veľký displej, že oproti tomu starému je to ako TV so 107 cm uhlopriečkou. Má aj veľa funkcií, padne do ruky, a tak. A však mi aj z rúk vypadol. Vonku mi spadol rovno na betón. Predstavte si to... Krehký foťák a ešte mal vysunutý aj objektív. Ja pako, mala som ho lepšie držať. Okamžite mi hlavou preletí bratova reakcia a ukľudní ma len to, že je vzdialený dobrých pár stoviek kilometrov. No veď to snáď nejako zamaskujem, poviem, že to už bolo, alebo... Alebo dačo vymyslím, napadá ma, keď vidím ten odretý objektív. Síce len 2 malé bodky, ale brat je na foťáky zaťažený tak, že nenachádzam ani prirovnanie. Ani na Googli!
O pár dní sa privalí nečakane domov. Moce sa po kuchyni, chodbe, mojej izbe, ale do svojej nezamieri. Neskôr ho tam už posielam myšlienkami, nech už konečne vidí ten foťák. Dočerta, to nie je zvedavý? Nakoniec k tomu dôjde:
"Však to je normálne ohnuté.." vraví prekvapene.
"Len trošku. Z 30 cm to už ani nevidno. Asi nekvalitný materiál..." zaškerím sa.
"To ti budem ešte najbližších päť rokov pripomínať." zaškerí sa tiež.
Prebehlo to hladko, žijem, pomyslím si. Zatajovať veci sa skutočne, ale skutočne neoplatí. Veď si spomeňte na svoje príhody a verte mi.
Venujem bratovi, ktorý môj blog nenavštevuje, ale o ňom vie. Všetko naj k dnešným meninám, Radek. A prepáč, raz Ti kúpim takú obrovskú kvalitnú zrkadlovku, ty budeš fotiť a ja predávať - kalendáre :)
