Spoznala som v nej bez problémov spolužiačku zo základnej školy. Tú, čo si so Silviou na znak detského kamarátstva vymieňala papuče a peračníky. A raz mi popísala nejaké oblečenie perom, na viac si už nespomínam. Išlo to totiž s ňou aj s nimi dolu kopcom. Pod nimi mám na mysli rodičov, dvoch starších bratov a jednu mladšiu sestru. Nemali prachy, žili biedne, presťahovali ich zo sídliska do nejakej diery, neskôr skončili v rómskej osade. Tam ju nabuchal frajer, a tak ďalej. Pozná ju celé mesto, ale pes by o ňu nezakopol.
"Janaaaaa.. čakaj." kričím na ňu, že s ňou snáď po toľkých rokoch nájdem nejakú spoločnú reč.
Nespomína si na moje priezvisko, ale blbo sa necíti.
"Ty si sa ku mne ozaj ozvala? A prečo?" mlela zmiešaným prízvukom.
"No však si moja spolužiačka zo základnej školy. Čo sa tak hlúpo pýtaš?" poviem, zatiaľ čo prechádzame večernou ulicou a odrážame pohľady ľudí.
"Pozri, ako na nás pozerajú. Nikto sa mi nezdraví, akurát sa ma minule triedna pýtala, či sa dobre starám o malého. A Tomáš sa mi niekedy pozdraví. Ale taká Silvia..
Kecáme o bývalých spolužiakov, mojej škole, jej synovi, o ľuďoch, živote. Tak naivne ako 20-tky.
"A všetci sú svine. Na mňa inak pozerali, lebo som potom aj prepadla... Ja som sa na tú fyziku fakt učila... Robili výnimky!" Kričala na celú ulicu. Vôbec si nespomínam čo všetko. Ale závidela som jej, chcela som sa vymeniť. Nechcela som jej pokašlaný život, ale jej voľnosť. Zakričať z plného hrdla, čo si myslím, cítim, chcem. Hocičo, len si zakričať zo všetkých síl. To jediné ona mohla.
Vtedy som mala šialenú chuť kričať s ňou. Nie takú obyčajnú chuť ako na jedlo, skôr takú skutočnú. Išlo to zvnútra, ale aj tak nevyšiel ani šepot. Všetko mi bránilo. Každý tieň, čo by ma mohol spoznať. Každá tmavá tvár, ktorá by zarazene pozerala. Starí kamaráti, starí známi.
Kričala za všetkých.
A bolo fuk, že za čo. Či za nejakú ochranu lesov a prírody, či za deti v detských domovoch, týrané matky,... Kričala za čiernych aj bielych, nerobila rozdiely. Kričala za zdravotníctvo, aj za školstvo. Za veľké veci aj hlúposti bežného dňa. Nikoho a ničoho sa nebála, valilo sa to z nej.
A tak som tam nemo stála, ona kričala, dieťa sa ani nepohlo, okoloidúci sa pozerali a všade bolo počuť len: "Všetci sú svine! Všetci sú obyčajné..."
