A ikonostas tu nie je? S tou vodou čo mám robiť? Z gréckokatolíckeho kostola zastrčeného na severovýchode Slovenska rovno do rímskokatolíckeho v krajskom meste, kde mladí ľudia nevyzerali, že im rodičia doma vypli telku a vyhnali na bohoslužbu. Skvelá šanca si zafajčiť alebo pokecať s kamošmi. Alebo si len posedieť, prípadne predviesť nové šaty. U nás.
Tu to bolo iné. Živá hudba, spevokol, dokonca sme sa aj za ruky chytali.
Nepáčilo sa mi však, keď si v jednej časti väčšina predo mnou takmer ľahla na lavice a tvárila sa, že sa im stalo každé nešťastie tohto sveta. Akoby sa ľutovali a zároveň zomierali, tak sa tvárili. Všetci povinne. Asi to bola časť rozjímania nad hriechmi, alebo niečo takéto. Netuším.
Dnes večer je vysokoškolská bohoslužba. Najradšej by som tam vzala všetkých našich a ukázala im, že tí, čo tam sedia, tam sedia, lebo chcú. Neberú to ako nedeľnú rutinu.
Je to iné. Myslela som, že prežehnávanie, spev, ikonostas, chytanie sa za ruky či spevokol. Blbosť! Ľudia sú iní.
