S tým, že sa rozhodol vybaľovať ten veľký čierny kufor v mojej izbe (Má svoju izbu!) som nebola spokojná, ale posrkávala som kakao s pocitom, že brat je doma a autom som sa celkom dobre trafila na tie 2 pruhy pri dome. Pocit nespokojnosti však nastal o pár dní neskôr pri bratovom odchode. Brat sa chystal ako dopravný prostriedok využiť vlak. Áno, vlak. Najdôležitejšie slovné spojenie tohto článku - vlakové spojenie.
Pýta sa strýka, železničiara: "Takže z Medzilaboriec pôjdem vlakom do Humenného. Tam prestúpim. A potom z Košíc to už bude v pohode. Mám lístok na autobus. To už je v pohode. Len do tých Košíc sa dostať včas." Skôr bratov monológ. Strýko ho nepočúval. Mne sa zdá, že on nikdy nepočúva. Zrazu vyskočí: "Kde chceš prestupovať?!? Prestupovať?!? Nemožné!" Strýko, a to zdôrazňujem pracujúci ako železničiar, nám to vysvetlil. Hej, my, teda ja určite, som potrebovala, aby mi to niekto vysvetlil. O pár minút by ste na bratovej tvári zazreli pocit rozčarovanosti, nepochopenia. Už rozmýšľal, ako sa dostane do Košíc a opakoval: "Idú sami proti sebe!" Teda, skôr to vykrikoval. Z mojej tváre by ste vyčítali len: "Ty kokso!" A strýko sa tváril ako... Vlastne, na to si už nespomínam.
My, traja členovia (odvážim sa povedať) všednej rodiny, sme živo diskutovali. Aj strýko počúval. Vysvetľoval: "Vlakom, ktorý odchádza z Medzilaboriec o 12:20, sa dostaneš do Humenného. Si tam približne o 14:30. V tom istom čase odchádza z Humenného vlak do Košíc. Avšak ty sa v čase 14:29 nachádzaš v Humennom na malej stanici, tam vlak s tebou zadržia a o 14:31 môj kolega vypraví vlak do Košíc z Humenného z hlavnej stanice. Hej, ty sa zatiaľ oblečieš, natiahneš rukavice na ruky a vlak ti odíde z druhej stanice. Budeš sa nachádzať v tom správnom meste, len na tej nesprávnej stanici.. A nemáš šancu ho stihnúť. Nemožné! Ale ten výpravca nemôže počkať 2 - 3 minúty, nemôže.. vyhodia ho. Aj sme im telefonovali. Im, tam hore, tým šéfom. Zbavili sa nás 1 vetou, máme volať na regionálne... Tam nám však nepomôžu. A štve ma to. Pár minút. Naozaj, len pár! Takže, musíš ísť autobusom (Tu dodávam ja, že je to nemožné.) alebo skorším vlakovým spojením, čo znamená, že si počkáš pár hodín na stanici. Máš štastie, kúria tam."
Mám isté sociálne cítenie. Keď malé decká túžia po 2 metroch snehu, ja - byť Perinbabou - navalím im 3. Dám však pozor na možnú kalamitu. Keď odo mňa niekto potrebuje pomoc, snažím sa mu vážne pomôcť... Keď však môj braček nestihne kvôli pár minútam prestup do KE (a s ním ďalších 1000 cestujúcich v roku), očakávam nápravu. A nie som naivná!
P. S.
Stala sa neskutočná vec. Tieto vlaky po decembrovej zmene takto naozaj jazdili. No len do 1. januára. Vtedy nastali ďalšie menšie zmeny. Vlaky na seba čakajú, dokonca máte niekoľko minút na prestup. Už to do KE stihnete!
Tento článok som písala pred 1. januárom. Uverejnila som ho až neskôr. A teraz si naivne myslím (A vraj nie som naivná!), že napísaním článku som pohla vodami, vyššími silami alebo aspoň ľudskými zadkami. Možno sa mi niekto babral v compe! Áno, špionáž, to je ono. :-) No, tak ja naivná ďalej zotrvám v tom, že tie vyššie sily urobili tú nápravu ešte predtým, než som stihla článok uverejniť. V každom prípade im ďakujem.
