Dám si týždeň stretnutí. A možno to nebude len týždeň. Možno to budú týždne dva. S kým sa stretnem? Netuším. Tak veľa kamarátov a známych až nemám. Ale koľko bolo na druhej strane vyslovených sľubov, že sa stretneme? Že si zavoláme? Že nezabudneme? Veľa.
Už mi píše: "A nezabudni, že máš prísť potom na čaj." Tie naše čajové siesty. Kávu nepijem. "No som zvedavá, či ozaj prídeš." píše opäť a neverí.
Ozaj si mám dať týždeň stretnutí? Nie. Dám si celý rok. Pôjdem tam, kde som dlho nebola. Stretnem sa s tým, koho som dlho nevidela. Zavolám, napíšem. Nebojím sa, že ma prejde električka. Ja cez koľaje nechodím. Nebojím sa, že ma nespoznáš. Ja sa nemením. Bojím sa, že sa budem večne vyhovárať a nikdy si nenájdem čas. A ty sa ma nespýtaš, koľkokrát som sa chcela stretnúť, ale koľkokrát som sa s tebou skutočne stretla.
Články vám nenahradia stretnutia.
Preto si dám týždeň stretnutí. Možno budú padať slzy, možno objatia. Možno bude počuť šialený smiech. Možno výčitky, sklamanie, nič... No nebude ticho. Sprosté ticho, keď nikto nič nepovie. Ticho ako tichá domácnosť.
Oddnes sa cez Poštu pre teba ľudia nebudú hľadať. Oddnes si budú len ďakovať.
Dávam si týždeň stretnutí. Už navždy.
