"Ale pomaly choď. Pomaly, počuješ." telefonujem s bratom. Jasné. Veď nie som vodič s 10-ročnou praxou! Tak nasadáme s bratom do auta, naštartujem, vycúvam, hodím 1-tku a ideme (to len tak pekne popisujem, ale skoro to schytalo pravé krídlo brány). Ideme! Brat - nevodič ma vôbec nevníma, zaoberá sa výberom hudby. Sranduje a dúfa, že snáď nechcem počúvať dopravný servis. Heh, nechcem, braček. Zrazu, už dobrých pár kilometrov ďalej, mi klesá rýchlosť. Podraďujem do 3-ky. Na palubnej doske sa rozsvietia nejaké kontrolky. Ukazujem bratovi. Musím hodiť smerovku a zastaviť. Nemám dostatočnú rýchlosť. "No paráda!" vyskočí zo mňa. A teraz čo?
Vyberám z priehradky Návod na obsluhu (To totiž nebola len taká hocijaká bežne svietiaca kontrolka!), hľadám popis ku kontrolkám. Jasné, že to neviem nájsť. Pozerám do registra, hľadám pod P. Palubná doska. Palubné... Neviem, dačo. Skúšam K. Kontrolky... Mám to! Citujem: "Ak sa kontrolka rozvieti počas jazdy, bla-bla, kontaktujte servis. Atď." Ten návod nám totálne nepomôže. Brat rozmýšľa, kto by nám pomohol. Druhý brat očakáva, že ho o 45 minút vyzdvihneme. Brat - nevodič zrazu telefonuje kamošovi a susedovi v 1 osobe. Po svojom minútovom monológu zruší hovor. "Je v Poľsku!" vraví. Rozmýšľam. Nechcem zavolať bratovi (tomu druhému), nechcem ho naľakať. Je to totiž jeho auto. To on je majiteľ. A ja tu teraz, do kelu, musím stať. V nejakej cudzej dedine, kde nikoho nepoznám. A nemôžem naštartovať. Nemôžem! Štve ma to.
Volám bratovi - majiteľovi auta. Najprv ho upokojím, že som išla pomaly. Ale stojíme na okraji vozovky, lebo nemôžeme naštartovať, atď. Spomeniem kontrolky, klesanie rýchlosti a ešte niečo blikajúce na palubnej doske. Brat je mimo! Vraj mám všetko skúsiť ešte raz. Dáva mi inštrukcie takého charakteru, akých sa mi nedostalo ani na hodinách autoškoly. No nič, vravím, že mu ešte zavolám. Takto sme si vyvolavali, no, veľakrát. Ja, brat - nevodič, brat - majiteľ auta. Rozmýšľam. Brat má nápad, stopneme nejaké auto. Súhlasím. Vystupuje von. Kričím mu, nech stopne nejakú Škodu, najlepšie Fabiu. A staršieho chlapa, 50-tníka. A pozeraj na ŠPZ-tku. Vo vymenovaní požiadaviek by som aj pokračovala, ale zostávam pri tej najhlavnejšej a kričím: "Hlavne nech je to Fabia. Nestopni mi, preboha, nejaký Opel.. Ako nám tu potom s našou Fabiou pomôže?!? Chápeš?!?"
O pár minút už kontrolujeme kvapaliny. Ich hladinu. Brat stopol staršieho pána. Vyhovoval mojim požiadavkám, mali sme šťastie. Skontrolovali sme v tom aute naozaj všetko. Všetko, čo sa skontrolovať dalo! Ale nepomohlo. Vôbec. Som bezradná. Chlapík, ktorý sa nám snaží pomôcť, pokyvuje hlavou. Určite si myslí, že sme to auto ukradli rodičom.. Že sme si vyrazili.. Že môj brat je môj frajer.. A že som blbý, neschopný vodič.. Nie! No, ďalší pokus neúspešný. Chlapík odchádza, zostávajú nám po ňom len čísla do autoservisu. Dal nám hneď 3. Brat - majiteľ auta medzitým vyvolával. Hovor som vždy zrušila, venovala som sa tomu chlapíkovi.
Voláme do servisu. Brat volá, teda. Nie som síce ochotná vyplatiť 2 tisícky za odtiahnutie, ale voláme. Skúšame. Pokecame si s pani, ktorá má strašne sympatický hlas.. Aj so servisným technikom. Spomíname poistenie, atď. Brat medzitým telefonuje, volal strýkovi, ten príde a odtiahne nás. S tou pani zo servisu sme si aspoň pokecali. Poinformovali sa v prípade výskytu podobnej situácie v budúcnosti. Viete, čo je perfektné? Brat najprv s volaním do servisu váhal. Už zadal "volaj", avšak.. náhle zrušil. Tá pani so sympatickým hlasom však v priebehu nasledujúcej minúty okamžite zavolala a ponúkala nám svoju pomoc, služby servisu. Teda, ak je na 2. strane váhavý zákazník a pri vytáčaní zmení svoje rozhodnutie volať o pomoc autoservis, ona mu zavolá späť. Doslova si chytí klienta. To sa mi fakt páčilo. Druhýkrát stačí prezvoniť. Š - autoservis, skúste. ;-)
Sedím v aute a je mi zima. Aj bratovi. Obliekli sme sa tak, ehm, "letne". Plánovali sme si v aute poriadne zakúriť. Čakáme na strýka, kecame, srandujeme. Ja zasa rozmýšľam. Štve ma to. Keď totiž havarujete, viete prečo nemôžete pokračovať v jazde. Ja tu však musím stať a neviem prečo. Prečo?!? V batérii to nebude. Olej tiež nie.
Super, prichádza strýko s rodinným známym. 2 chlapi, to vyzerá sľubne. Vravím, že kontrolovať poistky, kvapaliny, atď (navyše pri tej strašnej zime) fakt nemá zmysel, pretože to už kontroloval ten chlapík, 50-tník. Napriek tomu kontrolujú. Snažia sa, je to vidieť. Ja postávam, priúčam sa, behám do kufra po náradie. Dobre, priučila som sa už dosť. Odtiahnu nás. Pripevňujeme lano, predtým sme našou silou auto otočili. Aj to pripevnenie lana nám trvá pár dobrých minút. Studených minút. Majiteľ Volkswagenu totiž netuší, že ten hák treba najprv nájsť v kufri.. Že ho treba pripevniť.. Že netreba dávať dole kryt na strane vodiča, ale na strane spolujazdca.. Majiteľ Volkswagenu to proste nevie. On to nevie! Každý sa vyzná v svojom aute.
Ideme domov! Pekne pomaličky na 2-ke. Srandovné je, že nás ťahá Škoda 120. To je tátoš! Mať také auto.. Už nechcem ani to susedove BMW. Škodovku Vám opraví hocikto. Náhradné súčiastky má hocikto. Len nemám dostatok miesta pre natiahnutie nôh. Napriek tomu - to je tátoš! Zrazu sme doma. Zdolali sme aj ten obrovský kopec pred našou dedinou. Sme doma. To je úľava. Ešte natlačíme auto do dvora. Lebo vraj nemôže ostať len tak pri ceste, hoci podľa mňa je tam miesta dosť, až priveľa. Dobre, tlačíme. Zamykám auto, beriem kľúče a idem dnu.
Rozmýšľam nad bratovou reakciou po jeho príchode. Zblblo mu auto, nepríjemné. Domov príde až o hodinu, nepríjemné. V prípade, že by sme ho vyzdvihli, už by sme kecali. Prepáč, braček, to ono samo sa pokazilo. To vždy sa musí niečo pokaziť?!?
