Žobráčke z úvodu sa vôbec nechcem venovať. Totálne mi je ukradnutá. Rovnako ako tie pripité staršie žobrajúce dámy a páni. Zakaždým ma zaujmú ich tabuľky s nápadnými gramatickými chybami. Mám pocit, že je to niečo ako marketingový ťah alebo trik s čižmou z úvodu. A ja dobre viem, že je to len trik!
Upútal ma niekto iný, jeden starší pán. Nazvať ho žobrákom je mi ale dosť odporné. Vídavam ho vždy na košickej Hlavnej medzi Námestím mar. mieru a Tescom. Vždy na rovnakom mieste.
Nestojí, nesedí, ale kľačí na jednom kolene. Nepredvádza žiadnu šou v snahe zaujať, ľudí neoslovuje. S natiahnutou rukou držiac zakaždým tú istú nádobku len ticho pýta nejaký ten peniaz.
Nevidela som ho ešte prichádzať, ani odchádzať. Je tam vždy, keď aj ja.
A má neuveriteľne smutné oči.
Keď som ho tam asi pred 3 mesiacmi prestala stretávať, napadlo mi, čo je s ním. Je to priblbé, ale podobá sa to tomu, ako keď prídete domov, vyberiete schránku, otvoríte chladničku a s jogurtom v ruke sadnete k počítaču. Vždy je to tak, nikdy sa to nemení. Keď jogurt nie je v chladničke, blikne kontrolka. Keď nestretávate človeka, napadne vám, čo je s ním.
Včera som bola v Tescu kúpiť dačo na jedenie, aj jogurty. S ruksakom na pleciach, bundou pod rukou, fľašou minerálky v jednej a taškou v druhej mierim k námestiu. A on tam nebol. Zrazu mi bolo čudne..
Dnes (neskôr) sa dozvedám, že vlastní byt (rovno!) na Hlavnej. Poberá dôchodok, atď, atď.. A viete čo? Mne je to fuk!
Má také oči, pre ktoré by človek spravil čokoľvek. Neváhal by.
