O politike, zlej ekonomickej, sociálnej, hospodárskej (a akejkoľvek inej) situácii, o dopravných nehodách či o prírodných nešťastiach... O tom všetkom si prečítame články v novinách, vypočujeme v rozhlasovom či televíznom spravodajstve. Ale až neskôr. O zošite pravdy však nenájdete zmienku len tak - hocikde.
Mali ho všetky spolužiačky. Chalani tuším nie. Bol to vlastne obyčajný zošit A5 s čo najväčším počtom listov. Obálka bola zakaždým úhľadne vypísaná nádherným ozdobným písmom. Dávali sme si na tom záležať. (Čítajte ďalej.) Nič dôležitejšie pre nás neexistovalo! Na obálke tiež nechýbalo meno vlastníka daného zošita. No to bolo asi tak všetko obyčajné. Áno, to bolo všetko.
Mala som ho aj ja. Samozrejmé! Nemať ho bol hriech. U nás to bolo vtedy (prelom 1. a 2. stupňa ZŠ odhadujem) "in". Daný zošit som po vypísaní nechala kolovať po celej triede. Každý si vybral svoju dvojstránku v zošite a vpísal mi tam nejaké básničky, nakreslil srdiečka, koníky, kvietočky a iné podobné veci. Nemohol chýbať ten megaobrovský nadpis "DANKE!" na tretinu strany. Ale, nepíšem predsa o obyčajných pamätníkoch. O tých nájdete zmienku - hocikde. Tento Zošit pravdy bol niečím výnimočný. Zabudla som totiž dodať, že hneď na 1. stránke boli otázky typu:
1. Ako sa voláš?
2. Kedy si sa narodila?
3. Aké si znamenie? (to bola zbytočná otázka!)
15. Aká je tvoja obľúbená farba? (kvet, zvieratko, ..., školský predmet)
27. Kto sa ti najviac páči? (toto bolo mierené na frajera, či niečo podobné)
28. Chodíš s niekým? Ak áno, s kým? (na presné znenie si naozaj nespomínam, ale posledné 2 otázky boli tie najhlavnejšie zo všetkých)
A posledná otázka (či už 15. alebo 29.) znela vždy rovnako. Písala si pravdu? Jaaaj, to bolo čosi! Odpovede na tieto otázky ste napísali na samostatný papier, papierik poskladali a vlepili do zošita na svoju dvojstránku. Neznášala som, keď mi niektorá z mojich spolužiačok do toho zošita vlepila tie odpovede len tak. Ona ich po zložení nezabalila ešte do ďalšieho kusu papierika, aby aj po odlepení (lepidlá sme nepoznali, používali sme výlučne lepiace pásky) boli čitateľné. To som fakt zbožňovala, milé moje spolužiačky zo ZŠ! Pätina odpovedí bola nečitateľná.
Ale to najlepšie, najkrajšie, najpôsobivejšie a zároveň najťažšie, čo každý Zošit pravdy obsahoval, to som ešte nespomenula. Boli to malé darčeky. Od rôznych maličkostí typu "kinderko", cez nálepky, až po cukríky. Aj to sa našlo. Typ darčeka však záležal od typu spolužiačky. Nemohli ste totiž darovať HOCIČO svojej kamoške, s ktorou sa od 1. ročníka verne držíte za ručky pri každom väčšom presune!! A s ktorou chodíte zakaždým spoločne na WC!! A s ktorou..
Po pár týždňoch (to nepriamoúmerne záviselo od rýchlosti Vašich spolužiačok) sa k Vám Váš Zošit pravdy vrátil. Mal max. hrúbku kvôli spomínaným darčekom. A keď ste ho ešte nosili v taške, spolu s ním ste vláčili asi polovicu lepiacej pásky. Učili nás šetriť inými vecami.. Najlepšie na tom všetkom je určite rozbaľovanie. Prečítate si "pravdivé" odpovede, pozriete sa na darčeky a hodíte to všetko do zásuvky. O pár rokov za účelom vyprázdnenia zásuviek to všetko vyberiete (najlepšie sú tie rôzne panáčiky a zvieratká z kinderka) a zaspomínate na tie krásne zabudnuté detské časy.
Tak, teraz sa môžeme vrhnúť na dennú tlač a spravodajské servery. Zmienka o Zošite pravdy už existuje, som rada (o to mi išlo). Musím však ešte dodať: "Áno, písala som pravdu!"
