Ty mi tvrdíš, že pri výpočte mzdy môžem daňový bonus odpočítať len do výšky zaplatenej dane. A teraz prichádzaš na scénu ty a počítame to zrazu úplne inak. Pri zaplatenej dani 1390,- Sk pripočítame celý daňový bonus vo výške 2160,- Sk. PN-ku počítame s tebou raz aj za sobotu a nedeľu, s tebou však nie. "To sa menilo, a tak." je tvoje vysvetlenie. A ja mám byť teraz sprostá a vykríknuť: "Tak teraz nech sa najbližších 25 rokov nič nemení!?!" Joj.
Ja ti ale nič nemôžem povedať. Teda mohla by som, ale slušne. Jasné, že sa nepostavím, nevystúpim spoza lavice, nevykričím ti to všetko rovno do tváre (medzitým si aspoň 3xkrát odpľuvnem), a potom pri odchode netresnem dverami. Nie som blázon. Ale, ja ti to ani slušne nemôžem povedať. Na odporúčanie svojej nadriadenej sa mám totiž podvoliť, nerobiť si žiadne problémy, zbytočné rozbroje. Ak chcem školu ukončiť...
Ja a desiatky mojich spolužiakov nemôžeme byť múdrejší ako ty. V ničom! Nemôžeme si to o náhradách za PN-ku nájsť na internete a povedať ti, že to robíš zle. Že ten účet 231 - Bankové úvery k tomu ukazovateľovi máš pripočítať. Ani pri tebe. Či pri tebe? A vôbec, ani tamto nemôžeme, ani toto nemôžeme. Nič nemôžeme!
No hlavne byť múdrejší ako ty. Vieš čo? Je mi z toho naozaj smutno. Brzdíš nás, podceňuješ, neuvedomuješ si svoj postoj k nám. "Ale veď aj v práci to bude tak, aj... všade! Šéf vám to tak povie a vy sa musíte podriadiť." Tie tvoje múdre vysvetlenia. Nemusíš nám to ale robiť už počas strednej školy, veď to potom podporuješ, prehĺbuješ a nás len znechucuješ. Nič viac! Veď my vieme, ako to v živote chodí. V práci, na úradoch. Ale my sme v škole!!! My sme žiaci a ty si učiteľ.
A keď to teraz čítaš, uraz sa a ja sa môžem rovno hodiť do Hornádu. Teraz už totiž nezmaturujem, hrám sa na múdru! A navyše ti tykám. Prepáč mi to. Vlastne, všimla si si to vôbec?!? Vnímaš ma?!?
