Bifľoši

Počas štúdia na základnej škole, dokonca ani strednej som nemala žiadneho spolužiaka bifľoša. Hoci som spoznala aj pár okuliarnatých, čudne (teda bifľošsky) vyzerajúcich mladých ľudí, ani jedného som k nim nezaradila.

Od typického bifľoša totiž nemôžete opisovať domáce úlohy. On opisuje. Túži síce po tom mať vždy a všetko, no nezvláda to. Bifľoš nečíta knižky, on zháňa vypracované obsahy daných knižiek. A bifľoš nemá len jednotky. Má dvojky, dokonca aj trojky. Musím zdôrazniť, že na vysvedčení! Bifľošovi to totiž nepáli, a preto je nútený tento svoj nedostatok vykompenzovať nadmerným učením sa. Študuje počas prestávok v škole, pred hodinou aj po nej. Študuje tak často, ako je to možné. Teda, učí sa naspamäť celé časti učiva - biflí sa. "Fuuuj, bifľoš jeden!" zakričme naňho, ohovorme a odsúďme ho.

Bifľošom by sa tak mohol stať aj ten Laci, ktorý máva ustavične štvôrky. No keby sa začal učiť, možno by mu to išlo tiež ťažko. Bol by z neho bifľoš. A tak možno Zuzka sediaca v prvej lavici bifľoškou nie je, možno je ním dokonca Peťo.

Bifľošov je však málo. Poznám dvoch, či troch. Rozhodne im ale nezávidím. Musia sa veľa bifliť, pretože sa im ťažko učí z tých najrôznejších dôvodov. A na toto nikto nemyslí... Niekedy mám dokonca chuť nejako im pomôcť a tú medailu by som im nakoniec aj dala! Teda aspoň tým skutočným bifľošom, ktorých poznám ja.