"Na prstoch jednej ruky by som vedel narátať, koľkokrát sa ona zasmiala", vášnivo rozoberal spolužiak. Že všetci sa smejeme, len ona sa nesmeje. Že je nejaká čudná. Že vždy nás nejakým spôsobom odrovná. A ďalšie, že... Vtedy do nášho živého rozhovoru zasiahla staršia osoba s odžitými rokmi a nadobudnutými skúsenosťami. Mala pravdu.
"A viete Vy, či nemá doma postihnuté deti? Starých či vážne chorých rodičov, o ktorých sa musí starať? Možno má nejaké vážne problémy. Život Vám toho prinesie veľa. Aj dobrého, aj zlého. Ničomu Vás neušetrí. Aj ja, keď som bola ako Vy, smiala som sa na každej hlúposti. Skoro som z prvej lavice vypadla, keď sme sa rehotali na tom, čo za sukňu má tá učiteľka. A keď mi vyskočila nejaká vyrážka? Jeeee, to bolo... Ale teraz to už tak nevnímam. Už som niečo prežila. Je mi jedno, či mi stojí nejaký vlas na hlave. Je mi to jedno! Ani sa tak nesmejem. Tak ako vtedy... Snažte sa ju pochopiť. Neporovnávajte ju so sebou."
Mala pravdu. Ona sa síce naozaj nesmeje, ale mnohokrát rozosmiala nás. Mne sa jej hodiny páčia. Ani náhodou nie sú nudné. Len si spomeňte ako ste mnohokrát praskali od smiechu, doslova.
Možno ale nemá choré deti, nič zle sa jej nestalo. Možno len nemá chuť sa smiať. Mne sa tiež nechce vždy rehotať či usmievať... Už o nej nerozprávajte.
