Pri písaní článku "Šedý priemer" som zistila, že nemám odvahu. Len tak si sadnúť k počítaču, zložiť ruky na klávesy a písať. Voľne, neprerušovane. Písanie zastaviť len vtedy, keď dôjde k prerušeniu myšlienky, nápadu. Keď sa pretrhne niť. Potom, ale opäť pokračovať. Nebrániť svojim prstom, aby písali. Svojim myšlienkam, aby sa neobjavovali. Nebrániť svojim skutočným pocitom a dať ich najavo! Nemám odvahu, preto Vás obdivujem...
Obdivujem tých, ktorí to dajú najavo. Obdivujem tie články, v ktorých sa dočítam o alkoholizme či rozvode rodičov, manželov, o rôznych druhoch obťažovania, prejavoch homosexuálov (aj keď nepriamych), o smrti, proste o skutočných pocitoch. Nemyslím na články, kde je popísaná zaujímavá cesta či jav v našej spoločnosti. Hoci aj to ľudí zaujme. Ja myslím tie články, do ktorých sa človek vie vcítiť. Kde skutočné pocity nie sú obalené rôznymi jazykovými prostriedkami (tak to zvyknem robiť ja). Kde bloger dá najavo svoje jasné stanovisko. Kašle na ostatných. Ja to neviem. Mám nápad, môžem povedať, že je skvelý. Moje prsty však nemôžu písať bez prerušenia, často sa zastavia. Ja im v tom zabránim.
Možno aj preto som odsúdená. Možno by moje články dosahovali väčšiu karmu a možno by aj moja karma ako karma blogera stúpla. Možno, možno... Ľudí totiž zaujímajú pocity. Tie skutočné, pravé, neskreslené, neprikrášlené pocity! Preto Vás obdivujem. Vás, ktorí sa nebojíte (možno prisilný výraz) a vystupujete (aj keď len sčasti) "nahí" na verejnosti. Patrí Vám môj obdiv. Ja, hoci len mladý 18-ročný človek, nemám na to odvahu...
Končím.
(Za túto myšlienku patrí moje "ďakujem" Majklovi.)
