Takýchto prípadov existuje veľké množstvo. Minule sa ku mne z dennej tlače dostalo, že v USA niekoho nespravodlivo (subjektívne?) odsúdili. Po 20 rokoch ho prepustili na slobodu. A tu sa dostávam k tomu, prečo mám rada sci-fi literatúru. Prednedávnom som čítala v jednej takejto knihe o súdnych procesoch budúcnosti:
"Sám starý Mojžiš zaberal celú jednu stenu rozľahlej oválnej kancelárie. Jeho nespočetné oči žmurkali a chladne žiarili. Jeho nespočetné pamäti vírili a bzučali. Jeho ústa, kužeľ mikrofónu, boli otvorené v akomsi úžase nad ľudskou hlúposťou. Jeho ruky, klapky nespočetných manuálov, trčali nad balmi papiera, pripravené vyťukať logické závery. Mojžiš, mozaikový multiplexný stíhací počítač, bol stroj, ktorého rozhodnutia usmerňovali prípravu, predkladanie a stíhanie každého trestného činu."
Škoda, že z tej sci-fi knihy nemôžeme prebrať toho ich Mojžiša...
Subjektívne hodnotenie, uváženie, vnímanie, rozhodnutie,... Ja viem, veď sme len ľudia. Mýlime sa, dokonca často. Meníme svoje názory, dokonca veľmi často. Keď však subjektívne hodnotím ja, zamyslím sa nad tým, čo hodnotím. Keď je to farba trička, ktoré sa chystám kúpiť, subjektívne si ho voľne pred hocikým ohodnotím. Keď však subjektívne hodnotím istú dôležitú vec, zamyslím sa a snažím sa byť objektívna. Aby som k slovu "subjektívnosť" nemohla priradiť prívlastky "nespravodlivá", "nesprávna".
