Staršia teta kráča oproti a mne hlavou víria myšlienky typu "len ma nezastav, ja nemám čas". Nevnímam ju veľmi, len sa na ňu nenápadne pozerám. No len trochu, ten vietor ma zamestnáva. Keď sa priblíži, z hrdla mi vyhrkne pozdrav. Aby sa náhodou nerozprávalo, že neviem ani ústa otvoriť. Pridávam do kroku, doma ma čaká nejaká zmysluplná práca. Teta sa však prihovorí: "A ty čo tu? Máte prázdniny v škole?" Niečo jej odvrknem, aby náhodou nerozšírila, že sa len flákam namiesto školy. Už fakt idem a zrazu opäť: "A ty za obchodníčku sa učíš? V obchode budeš robiť?" Ehm, no.. Tak toto len tak nenechám! Teta si totiž myslí, že absolventi obchodnej akadémie robia v obchode, predávajú pečivo, prípadne dokladajú tovar do regálov, ťukajú do tej registračnej pokladne, atď. Tak jej vysvetľujem, že o pár rokov si o mne bude čítať v novinách. Ale nie ako mi vykradli predajňu (joooj, teta!), ale iné veci. :-)
Vykročím. Aj teta sa pohla a kričí na mňa: "No dobre, ty obchodníčka, idem si ja kúpiť pár litrov toho internetu, keď ho tak všade reklamujú. Zbohom."
Uhm, je mi do smiechu. Vzápäti ma ale zachváti strach. Bojím sa, že aj ja budem o pár desiatok rokov tak zle informovaná ako tá teta. A môj strach narastá pri počúvaní rozhovoru 7-ročných deti, ktoré sa oduševnene bavia o nejakom programe (a iných veciach), o ktorom som ja nikdy nepočula. Do kelu, zasa musím googliť. Nesmiem zaostať :-).
