Dobehla som tam 10 minút pred skončením úradných hodín. V škole nekončím vždy o druhej, občas mám aj nejaký ten krúžok. On (notár) na mňa však len škaredo pozeral. A to som chcela overiť len 3 vysvedčenia. Nie tridsať, tri!
Bol to taký starý dedo. Už ani neviem, či mal fúzy. Jasne dával najavo, že sa mu už overovať rozhodne nič nechce. Dokonca povedal, že som mala prísť skôr. On už zatvára a... Rozčúlil ma. Veď ja platím, ty rob!
Tak sa uhniezdil na stoličke, neochotne vzal vysvedčenia do ruky a začal. Ticho pároval kópie s originálmi, a potom sa zrazu rozhovoril. Vraj som už určite prijatá aspoň na 5 vysokých škôl s takýmto vysvedčením. A kde som si dala prihlášky? A baví ma to? A určite sa mi bude vo všetkom dariť. A on nepochybuje. A tak ďalej.
Neuveriteľný obrat plus všetko, čo k tomu patrí; úsmev na tvári, milé správanie. Cítila som sa, akoby som mu dala úplatok. A poriadne vysoký. Akoby... No ja neviem. Akoby to skutočne bol dedo - môj dedo. Cudzí človek mal zo mňa radosť.
A presne to isté sa stalo pri ňom aj kamoške. Najprv "Čo otravuješ?", potom "Juj, moja zlatá." Áno, bolo to príjemné. Ale pán notár na niečo zabudol. Dobré známky vôbec nestačia. Potrebná je aj istá priebojnosť, zdravá drzosť, odhodlanie a tritisíc ďalších najrôznejšich vecí. A tie môže mať aj ten, kto jednotky nemal. Väčšinou totiž tí ostatní najväčší hlupáci dosiahnu viac, pán notár.
Dosť blbé. Ono je to nejakou vyššou silou iste každému z nás predurčené. Je to proste tak. A ASPOŇ kvôli tomu sa k všetkým treba správať slušne. Aspoň.
